„Vstávaj! Kurva, vstávaj! Je BO-PO!“ – na vojne sa rozkazy vždy kričali.
„Čože?“ – stále ešte spal.
„Do piči, si hluchý?! Je bojový poplach! Všetci do maskáčov a s veľkou poľnou nástup pred zbrojovňu!“ – dozorný roty tresol dverami a išiel vrieskať do vedľajšej izby.
„Čo to bolo za kokota? Však to sa dá povedať aj slušne...“
Všetci mazáci aj supráci na spodných posteliach sa zasmiali, zobáci a polročáci z horných bezhlavo skákali dolu a zmätene behali po celej izbe.
„Ty kokot, zobáci tak dupú, že pod nami nemusia BO-PO ani vyhlasovať.“
„A to by tu mali vlastne lietať, vtáci zasraní!“
„No chlapci, bolo mi tu s vami fajn, ale idem sa pozrieť von, že čo sa vlastne deje. Pridá sa niekto?“ – sadol si na posteli, ponaťahoval sa, zívol a pretrel si oči. Karpiny elegantným oblúkom odfrčkol do stredu izby.
„Adam, ty si to zaklincoval. Ja sa teda pridám...“
„Tak poďme tým mladým ukázať, že sa to dá za päť minút stihnúť aj v kľude.“
Obliekli sa, zbalili si každý veľkú poľnú a prešli k stolíku dozorného roty, na ktorý si posadali. Mladí ešte stále behali celí splašení po chodbe sem a tam. Jeden z nich mal dokonca na sebe vychádzkovú uniformu a miesto kanád polobotky.
„Hej, zobák, poď sem!“ – zakričal naňho Šanťo.
„Soudruhu četaři, vojín Carda, přišel jsem na váš rozkaz.“
„Čo to máš na sebe? Nejdeme na vychádzku.“ – zaujímal sa Adam.
Já tady nic jinýho nemám. Přišel jsem teprve včera jako kurír z Košic s nejakýma papírama, dneska jsem se mněl vrátit s odpovědí...“
„Sledujte ho, Košičana, ako krásne zaťahuje.“ – upozornil niekto ďalší.
„Daj si dvadsať klikov za toho súdruha!“ – vydal rozkaz Šanťo.
Košičan sa poslušne dal do podporu ležmo, začal klikovať a nahlas rátať. Spravil dvadsať klikov, postavil sa, zasalutoval a podal hlásenie: „Pane četaři, váš úkol byl splněn.“
To už išiel okolo výkonný práporčík odomknúť zbrojovňu, všetci zasalutovali, iba supráci zostali sedieť na stole: „Dobré ránečko...“
„Kurva chlapi, čo to malo znamenať? – opýtal sa ukazujúc palcom na zovretej pästi na vojaka Cardu.
„Mladí sa váľajú po zemi – pôjdeme skôr do civilu!“
„Smejete sa? Však vás to prejde!“ – odpovedal záhadne výkoňák, odpečatil zbrojovňu, odomkol jeden zámok na mreži, dozorný roty druhý, otvoril ju a vošiel dnu.
„Veruže nás to prejde, za 133 dní! To už vydržíme aj s bodákom v prdeli...“
„A co mám teda dělat já?“
„Možno vypukla vojna, musíš ísť s nami.“ – robili si z neho srandu.
„Ale vždyť já jsem kurír...“
V zbrojovni medzitým výkoňák začal vydávať samopaly vzor 58, dozorný roty dal každému sumku so štyrmi zásobníkmi a do čiapky odrátal 120 ostrých nábojov: „Vonku si to napáskujte a dajte do sumky, nikto nebude mať zásobník v zbrani! A odchod na buzerák!“
„Chalani, niečo sa deje.“ – upozornil ich Adam.
„Nebuď mäkký. Tu si medzi tvrďasmi, tu sa ti nič nestane... Bude to presne ako minulý týždeň, nastúpime na buzerák, gumák, ktorý to všetko spískal vypne stopky, odovzdáme zbrane a pôjdeme si zase ľahnúť.“ – mávol nad tým Šanťo rukou.
„Vždy sa fasovali dva zásobníky, dokonca aj do služby dostávaš iba dva, ale teraz dávajú štyri.“
„Ty vole, ty vole! Pak mněla má mladá pravdu...“
„Čo sa deje, čo o tom vieš?“ – zbystril Adam.
„To nemúžu...“
„Jak nemôžeš, vyklop to!“ – vložil sa do toho Šanťo.
„Fakt nemúžu. To je na prokurátora...“
„Za koľko to máš?!“
„My zobáci jěště nemáme žádný číslo.“
„Správna odpoveď, a teraz si daj aj tak dvadsať!“
Košičan sa znovu dal do podporu ležmo, znovu klikoval, znovu nahlas počítal. Ale pri podávaní hlásenia sa pozabudol: „Soudruhu četaři, váš úkol byl splněn.“
„Ďalších dvadsať za urážku!“
Celý postup sa opakoval. Kým mladý klikoval, čatár Šanťo naňho zhora vrieskal: „Za toho súdruha by si si mal dať sto a za druhé: mi už striháme meter!“
„Pane supráku, váš úkol byl splněn.“
„Tak sa mi to páči. A teraz už vyklop o čo ide, lebo tu budeš klikovať do svojho povýšenia!“
„Prý se chystá revoluce.“
„Čo ti jebe? Aká revolúcia?“
„Nó, proti komoušúm...“
Pozreli na seba: „Ty kokot! Vieš čo to znamená? Do piči, konečne!“ – Šanťo bol vo vytržení.
„Stále sme o tom len snívali a keď k tomu naozaj príde, sme zavretí tu, kurva!“ – ktosi buchol päsťou po stole.
„A najhoršie je to, že s tým nemôžeme nič spraviť.“ – pridal sa ďalší.
Adam ich všetkých schladil: „Čo to nechápete?! Veď mi tomu máme zabrániť!“
Celý rad zborovo zahrešil: „Do piči!“, iba Košičan po česky: „Ty vole!“
„Zasekne sa mi sapík!“ – ozvalo sa z radu.
„Keď skočím z korby dolu, zlomím si nohu!“ – dodal druhý.
„Povieme šoférovi, nech s nami nabúra!“ – napadlo tretieho.
„Moje holka teď tady začla studovat. Ona tam určitě bude, já nechci po ní střílet!“
„Budeme strieľať iba do vzduchu!“ – navrhol niekto ďalší.
„Nesmieme strieľať vôbec! A ani do vzduchu! Šanťo, čo navrhuješ?“ – ujal sa iniciatívy Adam.
„Čo ja viem? Som z toho rovnako hotový ako vy, kurva!“ – otočil sa na čecha: „Čo vieš o tej revolúcii?“
„Před měsícem jsem mněl dovolenou. Domú přišla taky moje ségra, která se vdala na Slovensko. Ona říkala, že prý v Bratislavě už před púl rokem byla demonstrace se svíčkama proti komoušúm, za to, aby lidi mohly chodit volně do kostela.“
„V správach nič nebolo...“
„Tohle se do správ nikdy nedostane. Tu demonstraci rozehnali fízlové a vodní děla. Prý odtamtud odvezli šest plných antonú lidí na výslechy.“
„No do piči! A strieľalo sa?“
„To ne. Ale já jsem z Břeclavi, tam byla taková demonstrace asi před rokem a púl, tam fízlové stříleli do vzduchu a použili slzný plyn. Deset lidí do teď sedí...“
„A čo vieš o tomto?“
„Moje holka se sem dostala na vysokou a asi před týdnem mi napsala, že polívaní kytiček autama v Bratislavě se přesunuje taky do Prahy. Ona dobře ví, že nám tady čtou dopisy.“
„Takže je to organizované. Do piči, čo budeme robiť?“
„Ja neviem, kurva, fakt neviem...“ – odpovedal Adam, vošiel do zbrojovne a nafasoval samopal s nábojmi, pretože už bol na rade.
Bolo pol piatej ráno.
X X X
Na buzeráku stáli všetci v pozore, samopaly na ramenách, zásobníky napáskované v sumkách na opasku hneď vedľa bodáku. Z autoparku prišli V3S-ky a tatrovky 148-čky a všetci vojaci do nich naskákli. Autá mali naštartované motory, vodiči sedeli na svojich miestach, ale aj tak stále zostávali stáť na buzeráku. Supráci a mazáci sedeli na pozdĺžnych laviciach, polročáci a zobáci si posadali na zem v strede auta, chrbtami sa o seba opreli a nohy natiahli pod lavice. Mladý kuriér prischol k velitelskej rote, tak sedel pred Šanťom, nohy natiahnuté pod ním. Čatár z neho ťahal informácie, ako na výsluchu. Potom prehovoril k ostatným: „Všetci ste už počuli, čo sa deje vonku?“
Každý prikývol. Všetkým bolo nad slnko jasnejšie, na čo ich chcú použiť.
„Nechci střílet do lidí!“
„Nikto nebude strieľať do nikoho! Adam, povedz im ten príbeh, ktorý si mi rozprával, ešte keď my sme boli mladí.“
„Aký príbeh?“
„Ten o vašom farárovi, tvojom menovcovi, z prvej svetovej vojny.“
„Teraz nemám náladu rozprávať kde aké pičoviny...“
„Ale práve teraz sa to hodí. Nech má každý inšpiráciu! A ostatní, držte huby, nech vám nič neujde!“
„Ja ani presne neviem, či to je pravda, vravel mi to môj dedko, keď som bol ešte malý.“
„Nenechaj sa prosiť, pozri, ako ťa všetci sledujú...“
„Dobre teda. Takže, ešte za prvej svetovej vojny žil v našej dedine farár menom Adam Ďurica. Bol veľmi pobožný, všetkých mal rád, všetkým pomáhal. Dokonca sa rozprávalo, že vedel aj liečiť rukami. Ale bola vojna, tak ho odviedli. To nebol odvod ako teraz, vtedy prišli do dediny vojaci a každého schopného chlapa zobrali so sebou. Prvý rok odviedli asi desať chlapov, druhý už pätnásť, lebo brali už aj mladších, ako sedemnásť a starších ako štyridsať. No a tretí rok nám odviedli aj farára a s ním aj dvoch asi pätnásť ročných chlapcov. Farár sa síce vzpieral, že on nikdy nevezme zbraň do rúk, že on má dar liečiť, nie zabíjať. Ale vojaci mu len kľudne odpovedali, že na fronte ho naučia móresom. Ale nenaučili...“
„Pojebaná vojna, kdybych sem nemusel, taky bych sem nelezl.“
„...Tak mu dali iba pištol na obranu a pridelili ho ku guľometčíkovi ako nosiča nábojov. No hneď prvý útok Nemcov si uvedomil, koľko ich zabije ten jediný guľomet, tak presvedčil vojaka za spúšťou, aby nestrieľal, že sú to tiež iba nasilu odvedený ľudia, ako oni, že tiež majú rodiny...Že iba boh má právo život dať a aj vziať. No na nešťastie bol pri nich ich nadriadený, ten ich chcel za zradu hneď na mieste zastreliť, ale milý farárko ho v sebeobrane dostal prvý. Vtedy vraj povedal: „Volím život, viac života. Päť zachránených životov je viac, ako jeden zmarený!“
„A čo sa s ním potom stalo?“
„Ten útok sa podarilo odraziť a farára zatkli za zradu. Bola vojna, je jasné, že rozsudok znel: popraviť! Celú noc sa rozprával so svojimi spoluväzňami, aj so strážou. Apeloval na ich rozum, na ich dušu, aj na ich vieru. Ráno ho spolu s ďalšími štyrmi väzňami postavili k múru. Nahlas sa modlil, vravel, že sa teší, ako zasadne po pravici boha, lebo hoci jeden život zmárnil, oveľa viac ich zachránil... Vtom zaznel rozkaz strieľať, no neozval sa jediný výstrel, hoci popravčia čata mala pätnásť členov. Keď plukovník stále vrieskal: „Páľ! Páľ!“ – jeden z popravčej čaty ho so slovami: „Aj ja volím život! Päť je viac ako jeden!“ – zastrelil. Zhodou okolností to bol jeden z tých dvoch mladých chalanov z našej dediny.“
„Adam, neojebávaj. Ešte nakoniec povieš, že farár sa vrátil a žije dodnes...“
„To nie, nakoniec ho predsa len popravili. Pre istotu obesením. A popravili aj celú popravčiu čatu, na výstrahu. A čo je fakt zaujímavé, vešali ich po jednom...“
„A ako sa to dozvedel tvoj dedko?“
„Do dediny sa vrátil po vojne ten druhý pätnásťročný chalan, bol to dedkov otec, čiže vlastne môj pradedo. Adam sa volám na jeho počesť.“
„Ja nechcem visieť“ – ozval sa ktorýsi zobák.
„Nikto visieť nebude! Z toho príbehu si hlavne zapamätajte, že životy viacerých ľudí sú dôležitejšie ako život jediného človeka!“ – zakričal Šanťo: „Kurva, uvedomte si, že len táto tatrovka vezie 42 vojakov, každý má u seba 120 ostrých, to je zhruba 5000 potencionálnych mŕtvol! Do piči, však to je viac ako ten dav turistov pred orlojom!“
„Dobre teda, mi nebudeme strieľať, ale to nestačí. Musíme to dať vedieť aj ostatným a najlepšie by bolo, keby sme to rozšírili po celej Prahe...“
„Máš pravdu, Adam. Musíme to dať vedieť úplne všetkým vojakom, ale nie len v Prahe. V celom Československu!“
„Dobre Šanťo, ale ako?“
„A ako to mám, kurva, vedieť? Mať tak trochu času, vybehol by som na ústredňu... No namiesto toho už hodinu sedíme na tejto pojebanej korbe!“
Vtom sa autá pohli.
„Kurva!“ – ozvalo sa zborovo.
„Mám to za pár a urobia zo mňa vraha!“
„Nechci střílet do lidí, já nechci...“
„Kurvy gumenné!“
„Mať tak trochu času, do piči, mať aspoň trošku času...“
Autá sa zoradili za sebou, ako postupne odchádzali z buzeráku, 26 tatier 148-čiek a 20 V3S-ok. No kupodivu za bránou neodbočili smerom do mesta, ale na druhú stranu, naspäť do autoparku. Tam všetci vojaci vyskákali von a poklusom bežali ten kilometer späť na buzerák. Potom sa na nich odbavoval nervózny major, ktorý im velil: „K zemi!“ - a: „Vztyk!“ ešte ďalších desať minút, pokým prišla vládna tatra 613-ka. Z nej vystúpil akýsi civil a velice im ďakoval za ich bojovú pripravenosť. Až potom mohli ísť odovzdať zbrane a náboje, vybaliť veľkú poľnú a konečne na raňajky.
Stihli ich práve včas, bolo sedem hodín.
X X X
„Pospo otvor, to sme mi.“
„Čo vám už naozaj jebe? Keď vás tu vymáknu, všetkých nás dojebú, jak takých syslov!“ – povedal Pospo, keď za nimi zavrel a zamkol dvere. Bol to suprák z ich roty, velitelskej a práve mal 24 hodinovú službu na ústredni.
„Bolo dnes veľa hovorov?“ – spýtal sa hneď Adam.
„Ráno ma zobudili ešte pred piatou, boli fofry, ale teraz je kľud. Práve čakám na raňajky, mladý sa uklikuje k smrti, ak mi tú praženicu donesie studenú... A tento zobák je kto?“
„Ozaj, ako sa voláš?“ – spýtal sa Šanťo kuriéra.
Košičan vyskočil do pozoru a zasalutoval: „Vojín Carda!“
„Daj si pohov, ako sa voláš krstným?“
„Jaromír.“
„Takže Jarda Carda. Fajn.“ – „Otočil sa k Pospovi: „Tomuto zobákovi spojíš hovor.“
„Ti jebe, nie?“
„Adam, daj ho do obrazu, ja si zatiaľ tuná s Jardom zavolám.“
Zatiaľ čo Adam Pospovi vysvetľoval, o čo ide, Šanťo zavolal do internátu, tam vrátnička vyhlásila do rozhlasu meno Jardovej frajerky a za ďalšie tri minúty ju už mali na dráte. Medzi vyznávaním si lásky spomenula, že kvety sa budú polievať dnes o 16:00 na Albertově, odtiaľ prejdú na Vyšehrad k hrobu Karla Hynka Máchy.
„Takže je to dnes! Preto bolo to cvičenie v noci, preto sa gumy zavreli na kinosály!“ - zhrozil sa Šanťo a vytočil si Košice. Ozval sa mu službukonajúci vojak, náhodou práve ten, s ktorým sa zoznámil na PéeŠ-ke.
„Čau slováčisko, ještě stále se vám nad tatrou blíská?“ – spýtal sa, keď pochopil, kto to vlastne volá.
„Čau čehúň, a ty ešte stále hľadáš svoj domov?“ – zasmiali sa.
„Co potřebuješ?“
„Poznáš nejakého Jardu Cardu?“
„Jó, znám. Takovej malej zmrd. Pořád se někde zajebává. Jestli je jěště u vás, nalož mu co proto, ať se trochu zahřeje...“
„Práve naopak. Keď sa vráti, chcem, aby mal pokoj. Je to fakt hrdina, raz sa o ňom budú učiť deti na školách.“
„Ty vole, on ti snad zachránil život...“
„Mne nie... A teraz ma dobre počúvaj. Neviem, či nás neprerušia, ale hneď, ako skončíme, zavoláš ty svojim kamošom, ktorý sú teraz na vojne a pošleš túto správu ďalej. Zavoláš ty, všetci supráci, mazáci, polročáci, aj zobáci. Proste úplne všetci, až pokiaľ vás neodpoja. A tí ďalší nech to pošlú zase ďalej svojim kamošom...“
„No ty vole, to vypadá fakt vážne, tak co je to teda za správu?“
„Sľubuješ?“
„Jó, slibuji!“
A tak mu Šanťo všetko povedal. Zhustil aj príbeh o farárovi z prvej svetovej... A spomenul aj Jardovu frajerku: „Len ťa prosím, nech to nevedia ani civilisti, ani gumáci. Iba záklaďáci.“
„To je snad jasný, ty vole.“
„Slováci nebudú strieľať čechov a na oplátku nech češi nestrieľajú slovákov!“
„Ty vole, ty myslíš, že proto nás vždycky prohodí?“
Chvíľu zostalo ticho.
„Si tam jěště?“
„Áno, som.“
„Nezavání to tak trochu prokurátorem? Víš, že jsi skládal přísahu?“
„Prisahal som brániť svoju vlasť a svoj národ.“
„Taky tam byla spomenutá komunistická strana.“
„Môžem jebať všetkých komunistov! Môj dedko umrel v Jáchymovských baniach len preto, že podpísal nejaký papier!“
„Já vím, ty vole. Radši mi řekni jěště jednou jméno toho faráře.“
„Adam Ďurica. A hneď volajte!“
„Jó, jdu na to. A držte se! Čau.“
„Vy tiež. Čau.“ – Šanťo zložil a pozrel na hodiny na stene. Ukazovali pol deviatej.
X X X
O dvanástej bol obed a oni stále vyvolávali. Všetci gumáci boli celý ten čas v kinosále, zobáci v oknách dávali pozor, takže v celom baráku panoval čulý ruch. Vojaci chodili z roty na rotu, z poschodia na poschodie, pred ústredňou bola rada. Volali aj od stolíkov dozorných rôt, Pospo nestíhal prepájať, tak mu Šanťo s Adamom pomáhali. Deväť liniek bežalo naplno, poslednú nechávali voľnú. O pól jednej zazvonil telefón im: „Praha Zbraslav.“ – nasledovalo číslo útvaru: „Pri telefóne desiatnik Pospíšil.“
„Tu je letisko Plzeň. Prosím ťa, mohol by som hovoriť s Adamom Ďuricom?“
„Kto volá?“
„Som záklaďák, ako aj ty. Mám to za 133. Nie je pri mne žiadna guma. Som jeho spolužiak z učňovky a dnes som počul v telefóne jeho meno. Ak je pravda, čo som počul, určite bude niekde blízko, dáš mi ho k telefónu?“
„Vraj tvoj spolužiak“ – Pospo podával slúchadlo Adamovi. Ten hovoril asi desať minút a keď zložil, zapísal do zoznamu miest, do ktorých už volali, tri krát mesto Plzeň: „Už volajú aj oni nám, šíri sa to!“
„Ale prečo tri krát?“
„V Plzni sú tri posádky a všetci to už vedia. Sľúbili, že nebudú strieľať, aj keby mali ísť za to pred prokurátora.“
„Doniesol som vám žranicu“ – Šanťo sa vrátil z obeda: „Je to humus, ale jesť sa musí. Ešteže nám pichli v príjmači tetanovku.“
„Poviem ti novinu, už volali aj nám!“
„Ty kokot, to je super! Takže sa kruh uzavrel... Ukáž mi ten zoznam.“
„Volal som s kamošom z Plzne...“
„Ale teraz vám poviem novinu ja! Keď som išiel na obed zastavil, som sa v kinosále. Teda nie vnútri, len som počúval za dverami. A to vám teda bol zážitok... Gumy sa tam hádali jak psi bez akéhokoľvek rešpektu pred hodnosťou. Ale ten skurvený polytruk mal aj tak hlavné slovo. Všetci sa ho báli, lebo keď hovoril on, stíchol aj plukovník Giertli. Keď príde na lámanie chleba, toho hajzla si podám!“
„Šanťo neblázni.“ – ukľudňoval ho Adam: „Radšej rozmýšlaj, ako zariadime aby, mladí nespanikárili. Mali by si urobiť na bundách záložky ako my, aby gumy nevedeli, kto je kto.“
„Prečo?“
„Pretože mi to už máme za pár, jebeme na ich rozkazy, ale mladí sú z toho ešte celý dosraný, na nich budú najviac tlačiť. A keď začne strieľať jeden, budú strieľať všetci. Vieš, čo je to davová psychóza?“
„Ty a tvoje knihy. Nejebe ti už trošku z toho?“
„Prečítaj si Freuda a pochopíš, prečo ti stojí vták, ale prečítaj si Junga a pochopíš aj to, prečo sa ti občas zastaví aj rozum.
X X X
Ešte stále sa zdržiavali na ústredni, občas im niekto zavolal. Všetci mlčali a pozorovali hodiny. O 15:05 znovu zazvonil telefón. Pospo ho ležérne zdvihol zo stoličky: „Nóóó?“ O dve stotiny sekundy už stál v pozore a recitoval nacvičenú básničku: adresa a číslo útvaru a svoje meno. Adam so Šanťom na seba pozreli, Jarda si chytil hlavu do dlaní. Nikto nepovedal ani slovo. Až keď Pospo spojil hovor dozornému kinosály a povedal, že je to pre polytruka, ozval sa Adam: „Do piči! Prečo práve jeho?“
„Lebo chcú, aby sa strieľalo! Tie kurvy chcú strieľať!“ – kričal Šanťo.
„Všetci na svoje roty, za chvíľu tu máme poplach! Pospo, ty obvolaj aspoň zopár ľudí a povedz im, že už ideme do akcie, ale že sľub neporušíme! Ani jeden výstrel nepôjde do civilistov!“
Všetci sa vrátili na svoje izby, všetci svorne nadávali. Do baráku vbehli iba výkonní práporčíci, zrevali, že je BO-PO, a odomkli zbrojovne. Prebehol rovnaký kolobeh ako ráno:
Nafasovanie samopalov, ostrých nábojov do čiapky, nástup na buzerák, páskovanie nábojov do zásobníkov... Vtedy si ktorýsi gumák všimol, že vojaci majú na chrbte veľkú poľnú. Traja z každej roty zobrali ostatným batohy a odniesli ich poklusom ku stolu svojho dozorného roty. Plynové masky si však mali nechať...
Prišli autá, vojaci do nich naskákali a razom v dvojtisícových kasárňach zostala sotva stovka službukonajúcich vojakov.
Keď dozorný hlavnej brány odsalutoval aj poslednému autu, zavrel obe jej ťažké mrežované krídla a vošiel do strážnice. Potom do denníka výjazdov zapísal čas: 15:40.
X X X
Vojaci posedávali kde sa dalo, všetci gumáci vytvorili hlúčik takmer v strede Ostrčilovho námestia a počúvali vysielačku.
„Do piči! Dokedy nás tu nechajú takto čakať?“
„Buďme radi, že čakáme. Možno aj tým gumákom došlo, o čo tu ide a je im to proti srsti. Možno ten rozkaz ani nepríde a budeme tu čakať do rána.“ – odpovedal Adam.
„Bodaj by! Nemáte ešte niekto cigaretu? Zobáci, cigaretu a oheň, okamžite!“
Rozbehli sa k nemu hneď traja, v behu vyťahovali cigarety a zapaľovač.
„Nestresuj ich toľko, majú toho dosť...“
„Ty kokot, čo si si ich adoptoval?“ – zobral si z ponúkaných cigariet dve, jednu si dal za ucho, druhú do úst, škrtol zapaľovačom, ale už si nezapálil. Vysielačka ticho zachrapčala.
„Vojaci zoradiť! – zaznel rozkaz: „Po rotách nastúpiť!“
„Čo tu robí ten kokot?“ – spýtal sa ktosi, keď pred ich rotou, velitelskou, zostal stáť okrem ich veliteľa kapitána Kalivodu aj polytruk. A hneď sa aj ujal velenia: „Za mnou, poklusém klus!“
Bolo takmer päť hodín, z námestia na roh Svobodovej a Vyšehradskej ulice im to behom netrvalo viac ako dve minúty. Zoradili sa v trojrade, ale krížom cez ulicu. Adam videl, ako sa mladým trasú kolená, strach z nich bolo priam cítiť. Keď prišiel rozkaz: „Nabiť zbraň! – aj Šanťo nasucho preglgol a on sám sa vnútri celý chvel.
„Bodáky nasadit!“ – Zreval polytruk, kapitán Kalivoda bol celý čas ticho, hoci to bola jeho rota... Mladým sa tak triasli ruky, že dvom-trom padli na zem.
„Kurva! Co jste to za vojáky?!“ – kričal polytruk z plných pľúc: „Hovada jste! Hovada! Všechny vás postavím před vojenský soud!
„Ja ho fakt odjebem.“ – povedal potichu mladý pred Adamom a dvihol bodák z mačacích hláv.
„Nikto nebude strieľať! Do nikoho! Jasné? Nik-to!“ – potichu, ale dôrazne povedal Šanťo: „Ak ho niekto odjebe, budem to ja...“
„Nikto nebude strieľať, ani len neodisťujte zbrane.“ – dodal Adam.
„Kam išli ostatní?“ – spýtal sa ktosi.
„Neviem. Asi po rotách obsadili všetky bočné uličky.“ – odpovedal druhý.
„Prečo práve naša rota musí byť všade prvá?“ – zaujímalo tretieho.
„A prečo toho chuja pridelili zrovna ku nám?“ – vŕtalo v hlave štvrtému.
„Držte huby! – povedal Šanťo.
„Počúvajte vysielačku!“ – dodal Adam. Očami sa stretli, hlavami si kývli, uši mali nastražené...
„Tady hnízdo! Hlaste stav! – ozvalo sa z vysielačky prevesenej na polytrukovom ramene: „Tu sokol, tu sokol, sme pripravený...“
„Tu jasrab, tu jastrab, sme pripravený...“
„Tady orel, tady orel, jsme připravení...“ – zahlásil sa polytruk.
„Tu kaňa, tu kaňa, sme pripravený...“
Adama striaslo. Všetko samé dravce, nikto sa nehlásil ako bocian – vták, čo nosí deti. Ani nepočul, čo sa ozvalo vo vysielačke teraz, ale domyslel si, že to bol krátky rozkaz. Definitívny.
„Pochodém vchod! – zakričal polytruk.
Ich nohy v ťažkých kanadách dupali vpred v pomalom, no neúprosnom rytme bubeníka na vesliarskej lodi. Vpredu, asi 250 metrov od nich, zazreli koniec davu. Videli chrbty ľudí, z úst sa im parilo. Preboha, oni si spievajú! Nebol to zas až tak veľký dav, vojaci mali toľko nábojov, že keby začali strieľať, poslednými by už triafali fízlov na druhej strane. A oni si spievali!
„Zastavit, stát!“
Nohy ešte dva krát duply, potom zostalo ticho.
„První řada k zemi!“
Uvidel nádherné dievča...
„Druhá řada pokleknout!“
Keby bol na vychádzke, prišiel by za ňou a pozval ju na kávu. Vedel, že mu vychádzková uniforma bohovsky sekne, pozvanie by prijala...
„K líci zbraň!“
Pomaly sa otáčala. Bola fakt nádherná. Dlhé blond vlasy, plné pery, jamky na lícach, žiarivé oči. Videl v nich malé ohníky šibalstva, ktoré sa rozhoreli do prekvapenia, úžasu, ohromenia, strachu a totálneho desu...
„Zamířit!“
Nie, nebol na vychádzke. Mal na sebe maskáče, v rukách zbraň a hrot jeho bodáku mieril priamo na ňu...
„Bacha, vojáci!“ – zakričala ona a súrila ľudí pred sebou do behu. Otočili sa viacerí a všetci okamžite začali utekať do Vyšehradskej...
„Pááál!“
„Nie!“ – povedal Šanťo. Ostalo ticho.
„PÁÁÁL!“ – zakričal polytruk znova hlasnejšie a naliehavejšie, pretože jasne videl, ako mu jeho obete utekajú.
„NIE!“ – aj Šanťov hlas bol naliehavejší, bál sa, že niekto podľahne rozkazu.
„Kto to řekl?! Dám vás všechny zavřít, až zčernáte! Jste vojáci, musíte poslouchat rozkazy!“
„Ale nie sme kokoti.“ – povedal kľudne Šanťo, otočil sa k polytrukovi čelom, oprel hrot bodáku o jeho hruď a odistil samopal na jednotlivé výstrely: „Poprosím tú vysielačku...“
„Co jsi to dovolujete?!“ – očividne nič nepochopil. Jeho oči hľadeli kamsi za rotu v streleckej pozícii, kde vo Vyšehradskej ulici sa tlačilo dopredu asi 4000 ľudí, jeho mozog ešte stále romýšľal ,ako splniť rozkaz, ako ich všetkých zabiť. Rozkaz je rozkaz. Ten sa musí najprv splniť, až potom sa možno sťažovať, že bol nezmyselný... Šanťo mu vytrhol z ruky slúchadlo vysielačky a pritlačil na bodák, čím ho vrátil späť do reality.
„Jste hovada! Dám vás zavřít! Pudete sědět, všichni do jednoho! Zavolám na vás prokurátora! Jste obyčejný hovada!“
„Ty kokot! Päť je viac ako jeden! Päť je viac ako jeden!“ – ozvalo sa vedľa čatára, potom začul hlasný výbuch, ovanulo ho teplo výstrelu a tlaková vlna letiaceho náboja. Polytruk odletel asi šesť metrov dozadu, mierne napravo, až k nohám kapitána Kalivodu, dierka v uniforme už nebola vidno cez pribúdajúcu krv. Pozoroval kapitána, nevedel, ako zareaguje, ale ten keď odtrhol zrak od zväčšujúceho sa jazierka krvi, v očiach sa mu zračila úľava.
Šanťo pozrel na svoju ruku, v ktorej držal slúchadlo vysielačky. Špirálová šnúra sa hojdala a skackala ako jojo, všimol si aj päťkolíkovú koncovku a ešte nižšie cinkavo skackala nábojnica. Zdvihol ju, popálil si prsty a zabalenú do kapesníka vložil do vrecka: „Všetci vztyk! Vybiť zbraň!“ – pozeral pritom Kalivodovi do očí.
Vojaci vstali, vytiahli zo samopalov zásobníky, obtiahli ich, v letku chytili náboje, vložili do zásobníku, zásobník do sumky a tú zaistili koženým remienkom. Povzbudený kapitánovým nezasahovaním, kľakol si k mŕtvemu telu polytruka, zastrčil päťkolíkovú koncovku späť do vysielačky a snažiac sa mluvit, namiesto hovoriť, odvysielal: „Tady hnízdo, tady hnízdo! Ukončit akci! Opakuji, ukončit akci! Všem vojskúm: Odchod do kasáren! Opakuji, odchod do kasáren! A držet éterové ticho! Óóód teď!“ – vypol vysielačku, strhol ju polytrukovi z ramena, zobral mu zbraň z púzdra na opasku a podal to všetko Kalivodovi: „Poďme...“
Kdesi vpredu na Vyšehradskej dav práve pretrhol policajný kordón. Hnaný strachom sa radšej nechali biť obuškami, ako sa nechať zastreliť samopalmi. Keďže na volanie o pomoc do vysielačky políciou neodpovedal žiadny oddiel vojakov, polícia povolala do Prahy ľudové milície.
X X X
Na korbe zelenej tatrovky 148-čky všetci čistili použitý samopal kapesníkmi. Špinavé ich potom hodili z mostu do Vltavy, tam putoval aj Šanťov s použitou nábojnicou.
„Postav sa“ – povedal Adam mladému, ktorý strieľal: „Všetci si ho všimnite. Chcem, aby všetci vedeli, kto to bol, aby ste sa o tom nemuseli baviť. Aj steny majú uši. Čo sa tam stalo, nech tam aj zosatne. Nebude to vedieť nikto mimo našej roty, ani vaše frajerky a aby vás nikto nemohol donútiť to povedať, odteraz ste všetci supráci! Berte to tak, akoby sme vás všetkých povýšili!“
„Je vám to všetkým jasné?!“ – zreval Šanťo.
„Jasné, jasné...“ – ozvalo sa odvšadiaľ.
„No lepšia odpoveď by bola, keby ste ma poslali do piči. Ste supráci, kurva, už si to uvedomte!“ – Šanťo vytiahol plynovú masku, odšróboval filter, vytriasol z neho jeden ostrý náboj a podal ho mladému: „Aby ti pri počítaní nechýbal...“
Bolo trištvrte na sedem, keď uháňali hlavnou ulicou Zbraslavy.
X X X
Keď posledné auto opustilo buzerák, vojaci už stáli nastúpený vo formáciách a v pozore, hoci nezaznel žiaden rozkaz. Gumáci len nechápavo krútili hlavami: „Vojaci odchod na jednotlivé roty, dôstojníci sa zhromaždia v kinosále. Okamžite! ÓÓÓdchod!“ – zreval ktorýsi z nich.
Gumáci odišli, vojaci si dali pohov a pomaly sa zberali do baráku.
„Čo sa stalo?“
„Počuli sme výstrel!“
„Prečo nás odvolali?“
„Čo bude ďalej?“
„Neviem, čo bude ďalej a neviem, prečo nás odvolali“ – zaklamal Šanťo: „Aj my sme počuli výstrel.“
„Tí chuji nám nechali zbrane.“ – uvedomil si Adam: „Aj výkoňáci išli na kinosálu, takže ich nemôžeme odovzdať...“
„Ani ich nevrátime. To budú naše tromfy v rukáve.“ – napadlo čatára: „Keď revolúcia, tak revolúcia...“
Vedľa stolíka dozorného roty sa stále kopili ich batohy. Jarda do nich z celej sily kopol: „Jsem suprák, múžu si ďělat, co chci!“ – z úsmevom na perách si vyzliekol svoje vychádzkové sako, strhol kravatu a rozopol vrchné dva gombíky na košeli. Potom vytrhol z poznámkového bloku dozornému roty čistý list A4, otočil ho na bok a čiernou fixkou dosť hrubo naň napísal 5>1 a pripichol to do stredu nástenky tak, aby každý, kto pôjde po schodoch hore na ich rotu, to neprehliadol. Na všetkých ostatných rotách to odkukali, jeden takýto plagátik nalepili aj na sklenené dvere vstupu do celého baráku.
„Zazvonil telefón, dozorný ho zdvihol: „Čatár Šantavý, desiatnik Ďurica! Volá vás kapitán Kalivoda.“
Obaja nechápavo pozreli na slúchadlo, keď hovor skončil, neboli o nič viac múdrejší. Kapitán ich prosil, či mu môžu s niečím pomôcť. Mali so sebou zobrať ešte nejakého šoféra, ktorý má prebratého UAZ-a a prísť za ním. Všetci štyria nasadli do auta s odpojeným tachometrom a bez knihy výjazdu sa odviezli do Plaveckej ulice, naložili telo polytruka a vrátili sa späť. Potom ho vniesli do jeho kancelárie a posadili za jeho stôl.
„Bol to kokot.“ – skonštatoval čatár.
„Bol to kokot, ale náš!“ – súhlasil Kalivoda: „A mi sa musíme teraz oň postarať.“
„Ako?“ – spýtal sa Adam.
„Choďte von a keď vás zavolám, vykopnite dvere. Dokážete to?“
„Jasné“ – odpovedali všetci traja zborovo.
„Sú to tvrdé dvere.“
„My sme tvrdý chlapi...
Vyšli na chodbu, kapitán zavrel dvere, zvnútra ich zamkol, chvíľku bolo ticho, potom sa ozval výstrel.
„Môžete:“ – ozvalo sa spoza dverí.
Potrebovali dobrých päť minút, kým dvere povolili.
„Ale bude mať v sebe dve guľky.“ – ozval sa Adam.
„To nebude nikto hľadať. Bol zamknutý zvnútra, dvere vykopnuté zvonka, pištol má vo svojej ruke. Je osem hodín presne. Práve sme ho tu našli. Na zásahu sa zosypal, potom sa tu zamkol, počuli sme výstrel, tak sme vyrazili dvere...“
„V poriadku“ – navzájom sa pohľadom uistili, že dodržia túto dohodu.
„Fajn. A teraz choďte odovzdať zbrane.“ – povedal Kalivoda.
„Nie.“ – odpovedal Šanťo.
„Prečo?...“ – kapitán takmer prosil.
„Mne je úplne jedno, kde umrel henten chuj, ale rozhodne mi nie je jedno, prečo umrel. Kľudne to zoberiem na seba, ale ani jedna smrť by nemala byť zbytočná.“
„Chlapi, ale to bude treba hlásiť vyššie, uvedomujete si to?“
„Áno, veci by sa mali dať do pohybu.“ – vložil sa do rozhovoru šofér.
„Dnes sa to ututlá a zajtra nás tam pošlú znovu.“ – dodal Adam.
X X X
„Čau Pospo, ešte stále slúžiš?“
„A kto by ma vystriedal, keď ste boli všetci v piči?“
„Ukľudni sa, vieš, čo sa vonku deje?“
„Viem, chalani mi všetko povedali, kým ste sa vy boli povoziť s Kalivodom.“
„Za chvíľku ti zavolajú z kinosály, prepoj...“ – Adama prerušilo zvonenie telefónu.
Pospo spojil hovor: „Chceli ministerstvo vnútra!“
„Sme vojsko ministerstva vnútra, volali priamemu nadriadenému.“
„A čo keď príde prokurátor?“
„Ten príde určite, bude vyšetrovať samovraždu...“
„Čože?!“
„Na to sa teraz vyser, ideme znovu všetkých obvolávať. Vysvetlíme im, v akej sme situácii, že sme odmietli vykonať rozkaz, že sme neodovzdali zbrane a že keď nás chcú podporiť, nech si vylepia taký plagátik, aký vymyslel Jarda Carda.“
Zase na všetkých linkách prebiehali hovory, na jednej bolo stále ministerstvo vnútra. Za desať minút ukončili gumáci hovor a vojaci obsadili aj tú poslednú. Po ďalších desiatich minútach, zrovna uprostred hovorov, zostali linky hluché. Po ďalšej pól hodinke, asi v tom čase, keď na Národní Třídě začali prvé policajné obušky dopadať na prvé študentské hlavy, k nim dorazil súdruh Václavík.
X X X
„...A nesviťte mi s tím pořád do ksichtu! Vúbec nic nevidím!“ – súdruh Václavík stál v kinosále pred plátnom na pódiu, kam sa pohol, tam ho prenasledoval ostrý kužel svetla. A vrieskal ako zmyslov zbavený: „Takže vy odmítáte rozkaz od svého nejvyššího nadřízenýho?!“
„Náš najvyšší nadriadený je hlavný veliteľ Československej ľudovej armády a ním je prezident Československej socialistickej republiky súdruh Gustáv Husák.“ – ozvalo sa zborovo z tmy.
„A vy si myslíte, že sem přijede?! A jěště když máte v rukou zbraně?!“
„My nechceme zastreliť nikoho. Vôbec nikoho.“
„Vždyť já vám tlumočím jeho rozkazy!“
„Nám už komunisti nerozkazujú!“
„To je vlastizrada! Za války by jste už všichni byli před popravčí četou!“ – vrieskal súdruh Válavík celý červený v tvári.
Z tmy sa ozvalo hlasné kovové cvaknutie záveru.
„Cožé, tak vy takhle?!“ – zakričal Václavík, vzápätí stíchol. Uvedomil si, čo počul, možno sa mu pred očami premietol celý jeho život, alebo mu len došlo, že bičom nič nedosiahne, tak skúsil med: „Kluci, neblbněte. Vždyť si chci s váma jenom promluvit. Dobře víte, že jsem sem nemusel ani jezdit, stačilo by jenom vydat rozkaz a přišli by vás odzbrojit jiná vojska...“
„Najprv si rozmyslite, čo poviete...“ – povedal Adam.
„Co si mám jako rozmyslet? Mohlo to jít po zlém, to já chtěl po dobrém!“
„A čo by ste na nás poslal? Letectvo z Plzne, alebo tanky z Domažlíc? Tí sú tiež s nami!“ – zakričalo viac hlasov naraz.
„Päť je viac ako jeden...“ – začal ktosi vzadu skandovať.
„Päť je viac ako jeden...“ – pridávali sa ďalší...
„Päť je viac ako jeden!...“ – kinosála jednohlasne burácala.
Súdruh Václavík červený v tvári, ako rak vybehol von a tresol dverami tak silno, že sklenená výplň nevydržala a vyletela z rámu na zem. Z črepín zdvihol papier A4, na ktorom bola nerovnica 5>1, zložil ho, vložil do vrecka a nechal sa odviezť svojím šoférom do svojej kancelárie. Podriadeným papier ukázal a nariadil im obvolať všetky vojenské posádky v celom Československu, od Ašu až po Čiernu nad Tisou, od vojsk ministerstva vnútra po PTP a zistiť, kde majú podobné. Sám zavolal do Plzne a Domažlíc, aby si potvrdil predtuchu. Podriadený mu postupne potvrdzovali ďalšie mestá...
Zhlboka sa nadýchol, kopol do seba koňak, napísal správu, dole ešte pripísal: „Myslím, že toto už nezvládneme. Rozhodni to ty.“ – a zobral si dva týždne dovolenku.
X X X
„Ty si taký kokot!“ – povedal Šanťo s úsmevom a ďalej sa potil pri šúrovaní podlahy: „Mladých povýšiš len tak a teraz aby sme poriadky robili my!“
„Takže ja som kokot, lebo povýšim mladých, ale ty si úplne v poriadku, keď chceš odjebať Václavíka.,,“ – nedal sa Adam.
„Čo ti jebe? Dobre vieš, že to bola náhoda. Chcel som samopal oprieť o zem, páka záveru sa mi zaprela o koleno a keď povolila, tak to cvaklo.“
„Super načasovanie!“
„Hovorím, že to bola náhoda. Bez zásobníku by mi ostal záver vzadu, takže nebol natiahnutý do konca, proste náhoda...“
„Vidíš, vidíš. A takéto náhody zmenia celé dejiny. Uvedomuješ si vôbec, čo sme dosiahli?“
Obaja prestali šúrovať, ruky opreté o kefy, pozerali si do očí.
„Ešte sme nič nedosiahli.“ – ozval sa napokon Šanťo.
„Ale áno. Už je to v suchu. Vtedy, keď vybehol z kinosály, som mal naozaj strach. Myslel som si, že vyjde von, dá signál a dnu nám nahádžu granáty so slzákom a že potom nás dostanú paragáni, alebo iné špeciálne vojsko.“
Šanťo ho potľapkal po ramene: „Počuj Adam, na prvej vychádzke sa najebeme jak také teľce a dáme si sem vytetovať náš znak: päť je viac ako jeden...“ – stále ho tľapkal po ramene: „Ruku na to!“
Pravačkou si triasli, ľavačkou si navzájom tľapkali po ramene. Usmievali sa.
„No ešte sa tu začnite cmúľať, vy buzeranti!“
„Kokoti, začnite zase šúrovať, už nemáme čo stierať.“
Zo smiechom sa pustili zase do práce.
„Ale to s tým tetovaním, to nebol zlý nápad, pridám sa.“
„Aj ja.“
„Aj mi...“
„Dáme sa potetovať celá rota. Všetci tvrďasi!“
X X X
Na druhý deň mali kľud. Nikto ich nebuzeroval, nikto od nich nič nechcel. Až po obede gumáci zavolali všetkých vojakov znovu do kinosály.
„Jsem generálporučík Alojz Lorenc!“ – zreval na celú kinosálu bez zapnuého mikrofónu. Stál v strede pódia, osvetlený reflektorom, očami prevrtával tmu pred sebou. Vyžarovala z neho akási sila. Vojaci razom stíchli.
„Jsem námňěstkem ministra vnitra!“ – tak toto bola úplne iná trieda ako Václavík. Mal na sebe slávnostnú uniformu, vyznamenania sa v prudkom svetle leskly. Otočil sa ku gumákom sediacim na stoličkách v rade za ním: „Nechte mňě tu s nima osamotě. Jdětě!“
Nikto sa mu neodvážil odporovať, len sa nechápavo pozreli na seba, mykli plecami a odišli. On osamel: „Ták, a teď mi teda řekňěte, co to tady provádíte a proč to tady provádíte!“
Ticho, ktoré nastalo, trvalo asi dvadsať sekúnd a on tam len stál s rukami za chrbtom.
„Potřebuji vědět, co se tady dějě!“
Ďalšie dvadsať sekundové ticho.
„Tak hele, kluci. Musím vědět, proč neplníte rozkazy...“
„Pretože sú to kokotiny“ – ozvalo sa zozadu ticho.
„Cožé? Já vás neslyšel.“
„Pretože sme sa nechceli stať vrahmi!“ – pretlmočil Adam.
„Jakými vrahmi? Copak si neuvedomujete, že tohle všechno je vyvoláno západními mocnostmi?! Z STB nám hlásili minimálně šest špionú!“
„Šesť špiónov ešte nespraví revolúciu! Videli sme tam asi 4000 ľudí. Čechov. Spievali Kryla. A nedeje sa to len v Prahe! Čo nechápete, že už vás máme dosť?“
„My si republiku rozvracet nenecháme!“
„Ale republika sú všetci ľudia, čo v nej žijú! Socializmus je predsa vláda ľudu, tak nechajte ľudí vyjadriť, čo chcú! Už ste nás dvakrát dojebali, je načase odísť!“ – zakričal Šanťo.
„Jakto, že dva krát?“
„V štyridsiatom ôsmom na Slovensku vyhrala voľby demokratická strana, v Čechách komunistická. To bolo prvý krát, keď sa komunisti chopili moci a začali čistky. A druhý krát v šesťdesiatom ôsmom, keď to tu vyzeralo podobne ako dnes a vy ste sem zavolali rusov!“
„Co vy o tom múžete vědět?“
„Naši majú odložené noviny zo 68-meho a 69-teho. Už ich poznám takmer naspamäť!“ – Šanťo mu vyrazil dych.
Súdruh Alojz Lorenc zaspätkoval a sadol si na prvú stoličku: „Takže, o co vám vlastně jde?“
„Chceme sa stretnúť s prezidentom...“
„A co by jste mu jako řekli?“
V Šanťovi vzkypela krv: „On je vážne taký kokot, alebo to na nás len hrá? Asi zbehnem dole a jednu mu prijebem, nech sa zorientuje...“
„Kľud.“ – povedal potichu Adam a nahlas dodal: „Oboznámili by sme ho so situáciou. Určite nevie, čo sa tu deje a určite nedal rozkaz strieľať do civilistov!“
Generálporučíkovi padla sánka.
„Kto vydal ten rozkaz? Kto mal včera volací znak – hnízdo?!“ – kul Adam železo, kým bolo horúce.
Lorenc si ľavou rukou dal dolu čiapku, pravou prehrabol vlasy. Boli mokré...
„Nač vám tohle bude? K čemu to bude dobré?“
To už vzkypela krv aj v Adamovi: „Do piči! Čo nechápete, že na svete sa dejú neprávosti iba kôly tomu, že ľudia nerozmýšľajú nad rozkazmi od nadriadených?! Iba bezmyšlienkovito idú a vykonajú, o čo ich žiada, ako roboti! A ešte sa predbiehajú, kto je v tom lepší... Kurva! Však ani Hitler nepodpísal každému židovi osobne papiere na deportáciu!“
Súdruh Alojz Lorenc si nasadil čiapku, zavrel ústa, postavil sa do svetla a zhlboka sa nadýchol: „Miloš Jakeš.“ – povedal potichu, ramená ostali zvesené. Celý akoby sa zošuveril, ani tie medaily a vyznamenania sa neleskli ako predtým...
„To on rozkázal strieľať?“ – spýtal sa Šanťo.
„Řekl, ať je za žádnou cenu nepustíme na Václavské Námňěstí, kvúli novinářúm. Všude tam byli zahraniční novináři jako v Bratislavě. Řekl, ať udržíme pořádek...“
„Ty chuj jeden vyjebaný!!!“ – keby ho Adam chytil do rúk, tak ho vlastnoručne uškrtí: „Mne keď niekto povie, aby som udržal poriadok, tak vyšúrujem chodbu a vynesiem smeti, ale ty pôjdeš a vystrieľaš 4000 ľudí!!! A to vlastne len preto, aby ťa nevideli reportéri, ako ich biješ obuškom! Čo sa ešte musí stať, aby si si uvedomil, že tu nie je niečo v poriadku?!“
X X X
Keď vojaci odišli z kinosály, ešte tam stál. Stál tam, aj keď sa vrátili gumáci, no keď sa ho začali vypytovať, bez slova odišiel... Doma, kým mu žena zohriala obed, sa hral s deťmi, neskôr sa s ňou pomiloval, až potom navštívil prezidenta. Už bol rozhodnutý...
Rozprávali sa medzi štyrmi očami asi dve hodiny, v kľude, bez emócií. Potom odišiel do svojej kancelárie, kde o dvadsiatej tretej hodine, osemnásteho novembra tisíc deväťsto osemdesiat deväť napísal rozkaz, podľa ktorého nemajú jednotky vojsk ani zložky ŠTB nijako zasahovať do situácie.
O dva týždne neskôr ju médiá nazvali nežnou revolúciou...