Zobudil sa úplne spotený, ráno o pol šiestej. Hoci mali okná otvorené do kríža, vzduch sa ani nepohol. Bolo dusno a sparno, nedalo sa vôbec spať. Išiel na záchod, v kúpeľni sa umyl, opláchol si tvár aj krk a šiel sa na balkón trochu schladiť. Oprel sa lakťami o zábradlie, bezmyšlienkovite pozeral dolu a čakal na vánok. Napadlo mu, že by si mohol dať zmrzlinu, tak sa vrátil do kuchyne.
Nabral si pohár vody a ako ho kládol na linku, všimol si dvoch mravcov faraónov, ako zháňajú čosi na jedenie. Frajerka má zrovna vegánske obdobie, chlapci, tu hladujem aj ja. Rozpučil ich oboch naraz palcom, prsty si opláchol nad dresom. Zajtra bude Lucia v robote, bolo by fajn vystriekať stupačku reidom.
S miskou plnou zmrzliny a pohárom vody vyšiel opäť na balkón a sadol si na lavičku. Vodu položil na parapetu okna a pomaly sa pustil do zmrzliny. Slnko už vyšlo, ale jeho balkón bol natočený tak, že bol ešte v tieni.
Vtáčiky veselo čvirikali, ráno sa nezadržateľne blížilo. Sused chrápal, ten mal ešte noc. No dole pred panelákom už niekto naštartoval auto. V pozadí počul vlaky. Nepozeral sa, len počul zvuky. Pozeral na kvetináč pred sebou, tuja trčala nad zábradlím a po ňom sa pomaly k nej blížil koniec tieňa.
Áut začalo pred panelákom štartovať viac a viac, ľudia odchádzali do práce. Z diaľky počul rachotiť smetiarov a nejaké iné auto na nich zatrúbilo. Bože, však zobudia celé sídlisko.
Vložil si do úst ďalšie sústo zmrzliny.
Nákladiak obišiel smetiarov a prišiel k obchodu pod domom. Vyplašilo to vtákov, ktoré sedeli na strome nad nakladacou rampou a so škriekaním vzlietli. Auto začalo cúvať a hlasitým pípaním sa blížilo k rampe.
Tieň sa dotkol vrcholu tuje a on si uvedomil, že o chvíľu slnečné lúče dopadnú aj naňho. Pomaly privrel očí...
Vtedy sa to stalo!
Ako sa prvý slnečný lúč dotkol temena jeho hlavy mysleľ sa mu rozbehla do všetkých smerov! Smetiari prestali rachotiť, vtáky prestali škriekať, cúvajúce auto prestalo pípať...
Jeho vedomie bolo všade!
Bol všetkými troma smetiarmi naraz, bol aj šoférom cúvajúceho nákladiaku, vedel aký tovar vezie, videl vedúcu ako sa rozčuľuje, že ide neskoro. Ale bol aj tými vtákmi, vedel, že sú to straky, cítil aj prúdenie miazgy stromu, na ktorom predtým sedeli.
Cítil to všetko, celý svet, tak podrobne...
Presne vedel komu všetkému prešla rukami tá lavička, na ktorej sedel, kým sa dostala na jeho balkón. Vedel, kto postavil ten panelák, koľko ich bolo, aj ako sa volali. Poznal ich ženy, deti aj vnúčatá, ktoré žili teraz, hoci vtedy, keď stavali ten panelák tí robotníci neboli ani len ženatí.
Uvedomoval si nielen toto miesto, toto mesto, celý svet.
Videl sklon planéty, tým lúčom sa dostal dovnútra slnka, poznal slnečnú sústavu, galaxiu, ako sa rúti vesmírom. Bolo to šialené, ale tak pravdivé...
Spoznal zámer a harmóniu, ktorá všade vládla. Napĺňala ho láskou a nekonečným kľudom.
Tento zážitok nazývajú mystici tu a teraz.
Taká somarina! Odjakživa to predsa bolo všade a vždy!
Priestor a čas boli jedným!
Čokoľvek túžil poznať prišlo to za ním, on nemusel nikam letieť. Na jeho balkóne bol celý mesiac a práve sa hrabal prstami na nohách v jeho prachu, keď to náhle skončilo...
Straky začali opäť škriekať.
Smetiari zase začali rachotiť.
Cúvajúce auto znovu začalo pípať.
Akoby dostal ranu! Rozdiel času bol ohromný. Kde všade bol, čo všetko zažil, koľko životov prežil a to cúvajúce auto ešte stále nebolo pri nakladacej rampe!
Naplnilo ho to pocitom vďačnosti, že takéto niečo mohol zažiť, že tu, na tejto planéte mohol žiť a pocitom radosti, že všetko má svoj význam a svoj účel...
„Zlatko, ty si tu?“ spýtala sa Lucia a zapálila si cigaretu. Až potom sa k nemu otočila a všimla si jeho blažený úsmev a slzy dojatia.
„Deje sa niečo?“ čupla si pred neho, zobrala mu misku roztopenej zmrzliny z rúk a položila vedľa pohára s vodou.
On iba potočil hlavou.
Ako jej to vysvetlí? Pochopila by to? Pochopil by to niekto vôbec?
Až vtedy otvoril oči, no musel ich prižmúriť, pretože svet bol zaliaty svetlom. Slnko na každom objekte nechávalo jemné odrazy, také trblietanie. Všetko sa zdalo také jasné, také žiarivé, aj ona bola taká žiarivá, taká nádherná... Akoby ju videl prvýkrát. Mala ustarostený výraz v tvári a on vedel, že je to z lásky k nemu. Tak veľmi ho milovala! Postavil sa, z rúk jej zobral cigaretu, a hodil ju do pohára s vodou. Zobral ju za ruku a bez slova ťahal naspäť do spálne. Bola taká nádherná, taká žiarivá...
V ten deň sa milovali šesťkrát. Hneď ráno dva krát, pred obedom znova dvakrát, a keď sa mu ozval kamoš Ľubo, že či nejdú na pivo, povedal mu, že za hodinku, len aby si to znova užili.
Život bol taký nádherný, taký žiarlivý...
Na pive bol mĺkvy. Stále spracovával ranný zážitok. Ľubo s Beátou si ho doberali. Ale Lucia si ho zastala, usmiata jak to slniečko: „Nechajte ho, je úplne v poriadku. Len sa nevyspal...“
A on sa nahlas zasmial, pretože vedel, že všetci práve teraz spia a jemu bolo dovolené sa zobudiť len na malú chvíľku.
Ľubo doňho dobiedzal: „To vážne nič nepovieš? Už druhé pivo si ticho, Inokedy nás nepustíš k slovu...“
„A čo by si chcel vedieť? Môžem ti povedať všetko, viem ako tento svet začal, viem ako skončí, dokonca viem, čo ho drží pokope.“
„Zase si čítal nejakú knihu?“ spýtal sa Ľubo.
Má význam sa vôbec o to pokúšať? Pochopia to, ako veľmi sa zmenil jeho život medzi dvoma pípnutiami cúvajúceho auta?
Ale potom si povedal, že to skúsi. Ani nie tak kvôli tomu, aby to pochopili oni, ale kvôli tomu, aby to pochopil on, a utriasol si to v hlave, aby zistil, či to vie nejako rozumne vysvetliť.
„Dobre, skúsim to. Teraz ma dobre počúvajte.“ Začal: „svet je tvorený vlnením, rôznymi frekvenciami, vyššími, nižšími, hustejšími, redšími... Navzájom spolu interagujú, tým sa menia, odovzdávajú si časť seba a výsledkom je vždy niečo nové, neustále meniace sa, to vytvára nové vlny, ktoré...“
„Pili ste už niečo doma?“ spýtala sa Beáta Lucie.
„Tak teda jednoduchšie.“ Nedal sa zastaviť: „predstavte si tiché jazero, do ktorého nahádžete stovky kameňov. Niektoré sú menšie, iné väčšie, takže aj vlny, ktoré sa budú od nich šíriť sú rôzne. Niektoré sa spájajú a zosilňujú, iné sa navzájom vyrušia a drží ich pokope to jazero a umožňuje láska...“
Ľubo ho prerušil: „ tuším bolo lepšie, keď si bol ticho,“ a otočil sa na čašníčku, aby doniesla ešte štyri pivá.
Už to takmer mal! Bol tak blízko!
„Jednu vetu, Ľubo, ešte jednu vetu!“
„Nó....“ podpichol ho.
„Nesledujte tie vlny na povrchu! Všetci sme jeden, všetci sme to jazero!“
A bolo to vonku. Také jednoduché, Také pravdivé. Také jasné. Tiché, hlboké, temné jazero, plné života, ktorý sa na hladine niekedy ukáže, inokedy vôbec.
Okamžite vedel, že to vystihol presne, oprel sa o operadlo stoličky a spokojne dopil pivo. Čašníčka práve doniesla ďalšie, tak jej podal prázdny pohár.
„Na jazero!“ povedal Ľubo a zasmial sa.
„Ozaj, nepôjdeme sa zajtra kúpať na Draždiak?“ spýtala sa Beáta.
„Zajtra robím. Mám dlhý týždeň.“ Odpovedala Lucia.
Jednoducho zmenili tému. Ešte neboli pripravení. Týmto si musí asi prejsť každý sám...
Naozaj sa v ten večer dobre na nich bavil. Boli ako tie vlnky na hladine, špliechali a súťažili, ktorá vyšplechne vyššie, ktorá zanechá na brehu dlhšie svoj mokrý fľak... Boli takí nádherní, takí žiarliví... Takí veselí, takí smiešni. Akoby pozeral na hrajúce sa mačiatka.Mal ich rád z celého srdca. Celý svet bol taký nádherný, taký žiarivý...
Ráno ho zobudila Lucia, keď sa chystala do práce. Ostal v posteli a čakal. Mali taký rituál, že keď vyšla zo sprchy prišla nahá mu dať pusu, aby ju mohol naposledy pohladiť po prsiach, pokým sa oblečie. Teraz ju jednou rukou capol po zadku, druhou chytil okolo pása a ťahal ju k sebe.
„Neblázni, musím ísť. To ti včera nestačilo?“ smiala sa. Naraz zvážnela: „zlatko, ty ma naozaj tak ľúbiš?“
Chcel jej odpovedať, že ju miluje z celého srdca, z celej hĺbky samotného života, ale ako sa zhlboka nadýchol, uvedomil si, že rovnako miluje ten vzduch, tú vodu, ktorú mu priniesla na nočný stolík, posteľ, v ktorej ležal, úplne rovnako ako tých dvoch mravcov, čo včera roztlačil na linke. Dnes by s radosťou položil svoj život za nich, tak veľmi ich miloval. Hlava mu padla na vankúš a ostal ticho.
Toto by asi nechcela počuť...
Rozmýšľal, či sa bude ešte vedieť povyprávať s nejakými ľuďmi, či ho pochopia kamoši, kolegovia, rodina. Pochopili by ho vôbec vedci, keby mi začal vysvetľovať život na úrovni biológie, na úrovni chémie, na úrovni fyziky a na úrovni kvantovej fyziky? Ako sa bude vlastne s ľuďmi vyprávať, keď im položí otázku a okamžite bude vedieť odpoveď, ešte skôr, ako ju oni sformulujú vo svojich hlavách? Ako bude ďalej žiť?
Lucia išla do práce, ale on ešte ostal v posteli. Hoci sa teplo stupňovalo a izba bola plná svetla, znova zadriemal...
TAKTO! Akoby mu to niekto zakričal priamo do ucha.
Zobudil sa na to. Všade bola totálna tma, akoby spal do večera. Čo mu šibe? Ako mohol prespať celý deň? Vytiahol žalúzie. Vonku bolo svetlo, ale také pochmúrne, akoby mala byť búrka, ale nikde nevidel žiaden obláčik. Na záchode si musel dokonca zažať, hoci včera trafil do misy bez svetla. Umyl si ruky, tvár aj zuby. Až v kuchyni, po pohári vody, si uvedomil, že mu treba aj na veľkú. Vzal si mobil a sadol si na misu. Telefón bol taký tmavý, že si musel pridať jas úplne na maximum. Kazia sa mu oči? Aj zárubne mu pripadali tmavšie, akoby ich v noci niekto pretrel o dva stupne tmavšou hnedou... Nechápal čo sa to deje...
A potom si všimol svoje ruky!
Tie ruky!
Tie ruky, čo v minulosti postavili pyramídy...
Tie ruky, ktoré potom liečili lepru dotykom...
Tie ruky už vôbec nežiarili, videl na nich iba svoje okúsané nechty a pochopil, čo sa stalo. To slovo takto, na ktoré sa zobudil, bolo odpoveďou na jeho otázku, ktorú si kládol, kým zaspal. Takto budeš žiť, ako všetci ostatní! Ten dar mu bol požičaný iba na jeden deň. Stratil ho...
Cítil sa, ako keď mal desať rokov a prvého decembra našiel v skrini rodičov elektrický vláčik. Všetkým sa v škole chválil, čo dostane pod stromček a potom, keď na vianoce rozbaľoval jeden darček za druhým, a sklamanie v ňom rástlo, aby na druhý deň zistil, že ho suseda schovala u nich, aby ho nenašiel jej syn!
Taká bezmocnosť! Sedel na mise a plakal pokým mu nestŕpli nohy. Celý deň apaticky preležal v posteli.
Večer mu zavolal Ľubo, či nejde na pivo. Nevedel čo so sebou a tak šiel, neosprchovaný, neučesaný, nahádzal na seba včerajšie veci napáchnuté cigaretovým dymom.
„No, čo je ty vlna“ privítal ho Lubo.
„Ty si pamätáš, čo som ti včera vyprával?“
„Jasné, somariny ako vždy.“
„A pamätáš si aj to, ako som ti to vyprával?“
„Nechápem o čo ti ide. Normálne ako teraz.“
Zamrazilo ho. Uvedomil si, že to bola iba jeho skúsenosť, jeho dar a jeho strata. Včera v sebe cítil tisíce orgazmov naraz, tep života celého vesmíru a dnes mal vnútri temné, hlboké prázdno, ale nikto si nič nevšimol. Pre nich bolo všetko po starom.
Čo má teraz robiť? Založiť nové náboženstvo? Napísať knihu, pokým to má ešte v čerstvej pamäti? Čo má s TÝM robiť? Albert Einstein chcel vytvoriť teóriu všetkého, ale s rovnicami na to nestačil. Na to treba obrazy. Veľa obrazov. A priamu účasť v nich. Mohol by to nazvať napríklad Vizvova teória hlbokého jazera...
Začal sa smiať. Takto treba žiť! Ako všetci ostatní...
Ako tá vlnka. Ja šplechnem vyššie! Vyššie ako Albert Einstein. Dokonca vyššie ako Ježiš! Videl sa ako malé mačiatko naháňajúce si vlastný chvostík, netušiac, že je jeho. Bol taký zlatý, ako sa snažil...
Smial sa aj keď im čašníčka doniesla pivo. Štrngli si.
„Takto treba žiť!“ povedal nahlas a uchlipol si z piva.
„Ako?“ opýtal sa Lubo.
„Takto,“ odpovedal mu a ukázal prstom s okúsaným nechtom na pár sediaci pri stole za Lubovím chrbtom. Štamgasti, ktorí sa vždy po piatom pive rozvádzali. Teraz mali asi tretie a hádka už naberala na obrátkach.... „Alebo takto,“ ani sa neotočil a ukázal palcom za seba, kde sedel iný pár, ktorému sa nedávno narodila dcéra. Láska z nich sršala všetkými smermi... „Hocijako! Stačí si vybrať. Môžeš byť kýmkoľvek...“
„Nechápem.“
„Vo vesmíre je nespočet galaxií. Predstav si tú obrovskú silu, ktorá to všetko riadi. Keď pozeráš len na našu galaxiu, nevidíš Zem. Ledva zahliadneš naše Slnko. A teraz si predstav, že niekto chce zmeniť svet. Ako by mohol?!...“ zase sa zasmial: „Je úplne jedno, ako budeš žiť, hlavne si to treba užiť!“
Čašníčka práve vchádzala z terasy dnu, zastavil ju s otázkou, či majú fínsku vodku a po odpovedi „áno“ objednal dve.
„Si sa zbláznil? V tomto horku?“ nechápal Lubo.
„Alebo takto treba žiť...Je piatok.“ smial sa.
Vesmír je harmonický. Všetko v ňom sa deje presne tak, ako má. Ten, kto ho riadi na nás dozerá. Nie sme iba telo. Netreba nikam rásť, nič meniť, už teraz sme dokonalí. Peklo nikde nevidel...
Opili sa, ako také teľce...