Leto, slnko, horúco... logicky – nanuk! Cestou z práce autobusom domov som vystúpil o zástavku skôr, aby som si doprial môj obľúbený mandľový. Jedna noha dnu, druhá von a opretý o zábradlie, schovaný v tieni obchodu som si ho okamžite začal vychutnávať.
Vtom z obchodu vyletel aj chlapík, ktorý jednou rukou tlačil plný vozík a druhou ťahal za sebou malého, asi osem ročného chlapca tak rýchlo, až sa mi zdalo, že lieta. Asi nejaký víkendový ocinko. Pardón: každodruhovíkendový... Prišiel k zelenej oktávke vedľa mňa, otvoril kufor a začal systematicky prekladať nákup.
„Oci, ty si rybár?“ – opýtal sa malý.
„Čože?“ – netrpezlivo pozrel na hodinky a zvýšil tempo.
„Chodíš na ryby?“
„Ako si na to prišiel?“
„Tu máš nalepenú rybu.“
„Kde?“ – konečne sa mu začal trochu venovať.
„Však tu, na kufri. Mama mi vravela, že cez vojnu si piloti lietadiel lepili malé lietadielká, keď nejaké zostrelili. Ty si nejakú rybu zrazil?“
„Prosím ťa, ako sa dá ryba zraziť?“
„Ale mama mi vravela...“
„Nemôžeš veriť mame všetko!“
„Tak potom čo znamená tá ryba?“
„Že som kresťan.“
„Ale veď kresťania majú kríž...“
„Vieš, voľakedy dávno, v Ríme, prvých kresťanov zatvárali do väzenia. A aby sa neprezradili, mali znak rybu.“
„Takže je to tajomstvo?!“ – chlapcovi zasvietili oči.
„Teraz už nie.“
„Tak prečo si tam rovno nenapíšeš – som kresťan?“
Ozaj prečo? Prestal som chrúmať čokoládu z nanuku, aby som lepšie počul odpoveď.
„Proste tak! A sadaj do auta!“
No super! Zajtra bude v kostoloch nával. Všetci ateisti sa pôjdu dať pokrstiť a všetci inoverci budú chcieť konvertovať. Veď stačí mať len tú pravú vieru, byť starší, silnejší a zvýšiť trochu hlas a máte odpoveď na všetko...
„Mama mi vravela, že je dobre, keď sú všetci hajzli označení, že aspoň bude menej slobodných matiek...“
Odpoveď hodná kresťana priletela okamžite. Facka nebola veľmi silná, iba taká výchovná... Malému otočila hlavou o deväťdesiat stupňov, oblak lupín a pár vlasov privial vetrík až na môj nanuk. Odpustil som mu okamžite, každodruhovíkendovému ocinkovi odpustí pán boh až večer, keď sa pomodlí.
Ten malý bol očividne inteligentnejší. Hoci nevedel tak skvelo argumentovať, okamžite pochopil, že diskusia skončila. Potiahol späť soplík ako švihadlo, sadol si dozadu, trucovito zabuchol dvere, obočie zvraštené, hlava zvesená, ruky prekrížené na hrudi. Každodruhovíkendový ocinko naposledy pozrel na hodinky, sadol si za volant a s pískajúcimi pneumatikami hnal oktávku z parkoviska.
Leto, slnko, horúco, nanuk s vláskami v koši... logicky – pivo! Cestou pešo na čapáka som si v duchu prehrával práve vypočutý rozhovor. Moja intuícia a pamäť k tomu priraďovala všetko, čo som kedy počul a čítal. Najprv sa mi v mysli vynoril obraz, ako neohrození kowboji ženú stádo na porážku a ako ho predtým značkovali. Potom som si spomenul na predpoveď Edgara Cayceho, že majú byť už len dvaja pápeži, potom inštitúcia zvaná cirkev zanikne. Jeho predpoveď, že tento má byť čierny ako oliva, sa potvrdila hneď po zvolení, keď vyšlo najavo, že za mlada nosil čiernu uniformu SS. Neskôr sa mi vynoril citát Stevena Weinberga, skvelého fyzika, ktorý znel: „S vierou, alebo bez nej, dobrí ľudia konajú dobro a zlí zlo. Ale aby dobrí ľudia konali zlo, k tomu je potrebné náboženstvo!“ Vzápätí ma osvietilo! Kto si nepamätá minulosť, je odsúdený prežiť ju znovu! Takže sa predsa len niečo chystá? Veď keď sa naposledy značkovali ľudia, začali sa stavať koncentračné tábory...