Dvadsaťpäť ročný Mário sa zobudil na šramot. Nahmatal na nočnom stolíku telefón, pozrel na ňom na hodiny a znechutene ho hodil späť. Do riti, veď je iba jedenásť sedem! Mal naozaj rád svoju tretiu ženu, ale s týmto ranným buntošením mu vážne liezla na nervy. Len dúfal, že mu zase nepečie tortu ako minulý týždeň. Ona tvrdila, že z lásky, a on okamžite vedel, čo je za tým.
Vstal, ponaťahoval sa a išiel za ňou do kuchyne.
„Dobré ránko“ – zašvitorila: „Myslela som si, že si ešte hodinku pospíš...“
„Dobré! Aj ja som si to myslel!“ – odvrkol a uchlipol si zo šálky kávy, ktorá stála na linke. Tfuj! Bola odporne horká...
„Tá mala byť moja“ – ospravedlňujúco sa zatvárila a pridala do kávy tri lyžičky cukru a pól deci smotany: „Ja si spravím druhú. Cigarety sú na parapete...“
Mário vyšiel na balkón, zívol a zapálil si. Na paneláku oproti sa otvorilo okno a piskľavý ženský hlas zakričal: „Mário! Milujem ťa!“ Nevšímal si to a začal sa naťahovať. Svaly na ňom božsky hrali. Vedel, že akási neznáma masturbačná cestovná kancelária kvôli tomuto jeho rannému rituálu odkúpila všetky byty v tom paneláku a okamžite si zmenila názov na: NAJKRAJŠÍ VÝHĽAD. Jej akcie šli stále hore.
Dofajčil, dopil kávu, šiel na záchod, do sprchy a konečne sa obliekol. V kuchyni ho už čakali raňajky a noviny. Na športovej strane veľké titulky ohlasovali dnešné finále majstrovstiev sveta v ľadovom hokeji medzi Kanadou a Fínskom. On sám veril vo víťazstvo Fíniek.
„Nechceš si po raňajkách trochu oddýchnuť?“ – prsiami sa mu oprela o lopatky a jemne mu masírovala zátylok.
„Nie, chcem byť čím skôr v krčme.“
„Však zápas je až o tretej...“
„Chcem mať zase raz okolo seba nejakých chlapov!“
„Viem, že mi dnes už nepatríš, ale aj minule si zostal a milovali sme sa až do obeda.“
„Minule bola torta“ – zdvihol sa od stola, v obývačke si zobral jej cigarety aj so zapaľovačom a začal sa obúvať: „Nedáš mi nejaké prachy?“
Ona len kľudne vytiahla peňaženku a podala mu dve stovky. Kým prišiel výťah, na rozlúčku sa pobozkali, do ucha mu šepla: „Ahoj o týždeň, láska...“ – a stála vo dverách svojho bytu, pokým nezišiel aspoň o tri poschodia. Potom ešte prebehla na balkón a dlho za ním hľadela.
X X X
Dlhovlasý a zarastený chlap sa dvihol od automatov, prešiel okolo biliardu k baru: „Dáš mi ešte dve stovky?“
„Keď sa večer u mňa zastavíš, dám ti päť“ – barmanka mala sotva dvadsať, krajšia ako ktorákoľvek modelka. On, asi štyridsaťpäť ročný, dosť spustnutý prešiel pomaly za bar, chytil ju oboma rukami za zadok a pritlačil na seba. Ruky mu potom kĺzali vyššie a vyššie: „Malé, ale pevné...“
„Každá tvoja žena je dva krát tak stará ako ja, nechcel by si ešte jednu mladú?“ – nechala sa kľudne omakávať ďalej.
„Umrela mi druhá žena...“
„Viem že máš iba jeden voľný deň, že sa vydám ani nedúfam. Len mi venuj aspoň tú jednu noc...“
„Chcel som len povedať, že budeš musieť počkať do utorka.“
„Ááách! Teda dohodnuté?!“ – neverila svojmu šťastiu. Potom otvorila kasu, všetky bankovky z nej povyberala na uhľadnú kôpku a podala mu ich aj so svojou vizitkou. Vtom sa otvorili dvere a vošiel Mário s úsmevom na perách: „Najmladší prišiel! Môžem mu načapovať pivo? Vieš, bola by to pre mňa česť, keby pil pivo, ktoré som mu ja načapoval...“
„Keď dodržíš dohodu, môžeš si za barom robiť, čo len chceš.“ – a sama odbehla privítať Mária. Celý podnik stíchol. Všetky oči sa upierali ku dverám. Mário v tom tichu prešiel k baru pre pivo: „Zase máš dlhšiu bradu. Nebola tvoja druhá žena, tá čo ti minulý mesiac zomrela, náhodou holička?“
„Bola, a čo?“
„No vidím, že ešte stále držíš smútok...“ – celý lokál vybuchol v smiech. Rehotali sa aj barmanka s tromi čašníčkami. Dokonca aj dlhovlasý, zarastený chlapík za barom, ktorého sa ten vtip priamo týkal: „To sa ti podarilo, Mário. Chlapi, dnes je to tu všetko na mňa!“ – všimol si, že pri stoloch nastala šuškanda, potom do smiechu zaznel potlesk. Uvedomil si, že sa ponúkala viacerým. Barmanka naňho pozerala s láskou, usmievala sa a v očiach jej prebehlo poznanie, že on dohodu splní...
„Synak, prisadni si. Máš mi čo vracať z minula...“ – zakričal na Mária chlap neurčitého veku, ktorý každého muža oslovoval synak a každú ženu dcérka nehľadiac na vek. Snáď preto mu nik nepovedal inak ako Dedo. Ukazoval pri tom na stôl pred sebou, na ktorom bola rozložená šachovnica: „Máš biele.“
Mário si odpil z piva, prisadol k stolu a prvými dvoma ťahmi vysunul pešiakov spred kráľovnej a kráľa o dve polia.
„Á, niekto je tu útočne naladený.“ – zaťal Dedo do živého: „naštvala ťa tvoja tretia žena?“
„Ani sa nepýtaj...“
„Stalo sa niečo vážne? Však ešte minulý týždeň si sa tu rozplýval láskou. Tvrdil si, že to bola tvoja najlepšia voľba.“
„Áno, milujem ju. Ale už po roku a pol spadáme do určitého kolobehu. Minule som niečo spravil, myslím...é... ešte na druhý deň, a ona si hneď myslí, že sa to bude automaticky opakovať.“
„Nemusíš stišovať hlas. Keď sa niekomu venuješ navyše, to ešte nie je ilegálne.“
„Viem, že zákony sú postavené inak, ide mi len o to, aby si nemyslela, že ma vlastní...“
„Neboj sa, to si veľmi dobre uvedomuje každá žena. Ale ja v tvojom veku...“
„To bolo ešte za čias, keď sa telka pozerala 2D“ – skočil mu do spomínania Mário.
„Ešte skôr... Ešte keď sa pozerala čierno-bielo. Nerob si srandu z mojej staroby, radšej mi povedz, ako to chceš riešiť?“
„Ožením sa štvrtý krát!“
Všetko stíchlo. Niekto v kúte zahrešil. Niekto iný ticho riekol: „Preboha, však máš iba dvadsaťpäť...“
„...a už si v polovici“ – dokončil myšlienku Dedo: „A čo tvoje prvé dve?“
„Ešte horšie! Bol som príliš mladý, keď som sa ženil.“
„Bol si príliš blbý a nedal si si nič vyhovoriť! Kto to kedy videl, brať si naraz dve lesby!? Tie baby boli šťastné aj bez teba!“
„Myslel som si, že mi iba závidíte. Mať dve baby naraz v posteli...“
„Ako môžeš byť taký sebecký? Za mojich mladých čias ešte existovali aj gayovia, nielen lesbičky. A všetkých dokopy bolo len štyri percentá. Teraz nenájdeš jediného gaya, ale lesbičiek je už šesťdesiat percent. Ako k tomu prídu ostatné?“
„To bolo ešte v časoch, keď reklama nebola umenie...“
„Nie, to bolo vtedy, keď ti platili za reklamu, ktorú si na sebe nosil. Nie ako teraz, keď nevidíš cez reklamu farbu trička a musíš si ho draho kúpiť!“
„Aj tak to musím do tridsiatky stihnúť. Zákon je zákon. Šesť žien do tridsiatky.“
„Hej, na každý deň jednu a v nedeľu voľno, to nerobil ani boh. Len taký tupec ako ty ich bude mať aj tak sedem, lebo v pondelok máš dve!“
„Dobre, Dedo, nerozčuľuj sa. Radšej ten šach rýchlo dohrajme, za chvíľu začína hokej.“
Dohrali partiu, dopili pivo a objednali si ďalšie. Tri čašníčky hrali kameň-papier-nožnice, kým ich barmanka čapovala, potom si víťazka rozopla ďalšie dva gombíky na polopriesvitnej blúzke a odniesla pivá ku ich stolu. Pred Deda položila prvé, potom sa nahla ponad stôl, aby mal Mário čo najlepší výhľad a postavila pred neho druhé.
„Dcérka moja, ako chceš, aby mal niekto k tebe úctu, keď sa správaš takto?“
„Nechcem úctu! Chcem chlapa! Keby ste len vedeli, aké je ťažké dostať sa sem pracovať! Už som tu rok a nič! Za chvíľu ma odtiaľto vytlačí nejaká mladšia a ja nemám ani na čo spomýnať...“
„Vidíš, čo som ti vravel...“ – otočil sa Dedo na Mária. Ale ten už sledoval 3D-víziu, na ktorej prebiehal zápas. Všetci chlapi sústredene pozerali hokej, tak všetky štyri dievčatá mohli sústredene pozorovať ich. Každá dobre vedela, ktorý z nich má koľko žien a koľko voľných dní mu teda ostáva. Navzájom si odovzdávali postrehy, čo na ktorého platí.
„Nehrajú zle, len keď si dobre spomínam, muži hrávali lepšie...“
„Preboha, Dedo! To muselo byť ešte v dobách legálnej práce.“
„Prácu nám zakázali, keď ty si mal tri roky. V Číne zavalilo sto tridsať baníkov a medzi nimi bolo šesť mužov. Také straty si nemohli dovoliť ani tam!“
„Góóól!“ – zakričali všetci spolu. Fínky viedli 1:0.
„Prajem im to. Ešte nikdy nemali zlaté medaile“ – dal do pľacu Mário.
„Mali, už dva razy“ – odvetil mu ktosi.
„No nazdar! Ďalší pamätník...“
„A dokonca som aj pracoval. Sedem rokov. Až potom sa práca mužov stala ilegálna...“ – odpovedal mu ten istý chlapík.
„Vtedy sa ešte po savanách preháňali mamuty a ak ich ľudia ulovili, museli ich hneď zjesť, lebo neexistovali chladničky a mrazničky...“- povedal uštipačne Mário.
„Vtedy sa viac jedlo zaváralo a konzervovalo, ale chladničky a mrazničky existovali už dávno.“
„Na svojej farme si stále zaváram, konzervujem, nakladám a údim. Ovocie jem priamo zo stromov, zeleninu mám denne čerstvú, tak ako mlieko a vajcia, ešte aj víno si robím vlastné...“ – vložil sa do rozhovoru Dedo: „Mal by si sa u mňa niekedy zastaviť na takú očistnú kúru.“
„A čo by som tam asi tak robil?“
„To čo treba. Môžeš zobrať aj všetky svoje ženy.“
„Máš tam vôbec elektrinu?“
„Pravdaže mám! Mohol by si sa ku mne presťahovať natrvalo...a farma ti neskôr zostane.“
„Čo ti šibe? Ja som rád, že je práca pre nás ilegálna. Celý deň sa flákam, čítam knihy, hrám počítačové hry a keď som hladný, nemusím nič robiť, iba vybrať jedlo z chladničky, strhnúť fóliu a vložiť do mikrovlnky. Nechcem to meniť!“
Dedo zdvihol obe ruky, akoby zaháňal zlých duchov: „Zase tie plasty! Ty idiot! Máš dvadsať päť a si najmladší!“
„Mne je takto dobre!“
„Pozri sa tam“ – ukázal Dedo rukou do rohu, kde v invalidnom vozíku sedel zošúverený starček: „To je môj najmladší syn. Má osemdesiat rokov, ja mám sto dvadsať osem, vidíš ten rozdiel?“
„Vždy som si myslel, že je to naopak, že on je tvojím otcom...“ – naozaj nemusel byť genetickým inžinierom, aby videl, že tu čosi nie je v poriadku. Ale čo? Ale ako?...
„Čo myslíš, prečo som ja najstarší muž na svete a ty najmladší?...“
Na lade sa strhla hromadná bitka. Rozhodkyňa udelila tri dvojminútové tresty a Kanaďanky hrali presilovku. Prvú minútu sa nedostali ani do útočného pásma, ale potom im stačili len tri nahrávky a jedna strela...
„Do riti, gól!“ – skríkli všetci. Je vyrovnané 1:1.
„Tak čo, prídeš?“ – spýtal sa ho Dedo.
„Čo? Kam?“ - Mário bol opäť pohltený športom.
„No ku mne na farmu.“
„Daj mi teraz chvíľku pokoj, nech si to vychutnám. Po zápase sa o tom porozprávame...“
Dedo neveriacky potočil hlavou, vstal, prešiel k baru a objednal ďalšie pivá. Počkal, až mu ich barmanka načapuje a sám ich v jednej ruke niesol späť. Stál už pri stole, keď obrazovka potemnela.
„Čo sa stalo?“
„Vypadol prúd?“
„Do riti!“ – ozývalo sa zovšadiaľ.
„Ospravedlňujeme sa za prerušenie vysielania tohto dôležitého zápasu, ale máme pre vás ešte dôležitejšiu správu“ – reportérka bola trochu neupravená a zadýchaná, akoby bežala. Kamera ju zaberala zblízka a v pohybe, ale aj tak bolo vidno, že sú v akejsi nemocnici: „Pred asi piatimi minútami sa v pôrodnici, tu na Antolskej ulici v Bratislave narodil chlapček...“ Reportérka stále rozprávala, kamera ukazovala raz ju, raz šťastnú mamičku, raz chlapčeka, dokonca v detaile ukázala jeho penis, ale zvuk nebolo vôbec počuť cez huriavk, ktorý vypukol. Chlapi výskali a ujúkali, ako malé deti. Niektorí si gratulovali navzájom, podávali si ruky a štrngali si s tým, čo kto mal. Dlhovlasý a zarastený chlap bežal za barmankou a v objatí ju asi minútu bozkával. Zošúverený starček v invalidnom vozíku sa zaklonil a s rukami nad hlavou sa škrehotavo rozosmial. Spoza baru ponad hlavy prítomných leteli prvé tri štuple od šampanského. Dedo položil štrngajúce poháre na stôl, potom tú trasúcu sa ruku na Máriove rameno: „Gratulujem, už nie si najmladší...“
„Tešíte sa, akoby bolo čomu... Aj tak je nás málo...“
„No, skús sa na to pozrieť optimisticky. Je nás už štyridsať sedem na Bratislavu, takže sme na tom oveľa lepšie, ako tí sedemdesiati na New York...“
To už čašníčky roznášali poháre s perlivým mokom: „Na malého!“ – okamžite začali opäť nalievať: „Na jeho zdravie!“ – ako nalievala čašníčka s rozopnutou blúzkou Máriovi, šepla mu do ucha: „Pre mňa budeš vždy najkrajší a najmladší ty!“
Vysielanie sa preplo znovu do hokejovej haly. Komentátorky sa vôbec nevenovali dianiu na ľade, ale bavili sa o narodení chlapčeka. Zase sa pomýlili a tvrdili, že Bratislava je hlavné mesto Slovinska. Na premietacej kocke nad ľadovou plochou bol zastavený obraz s dozoomovaným penisom novorodenca. Diváčky v hľadisku šaleli. Na ľade bola všade porozhadzovaná výstroj a hráčky sa navzájom objímali. Na predchádzajúcu bitku si nespomenula ani jediná. Rozhodkyne po porade odložili zápas na stredu...
„Na jeho šťastie!“ – pripili si poslednými fľašami šampanského. Vtedy ktosi poznamenal, že chlapci sa zapíjajú starou whisky. Barmanka odbehla do skladu a vrátila sa s kartónom škótskej...
„Na jeho...“
X X X
Bolo mu zle. Hlava mu trešťala. Oči ani nemohol rozlepiť. Mal sucho v ústach. Ale najhoršie bolo, že nevedel, kde je. Nič okolo seba nespoznával. Počul spláchnuť záchod, tak čakal. Ležať mu nerobilo problém, tak ležal a pozoroval. Niekde sa pustila sprcha, fajn, nikto od neho nebude nič chcieť aspoň desať minút. Rozhliadol sa. Nebol v byte svojich prvých dvoch žien, ani v byte svojej tretej ženy. Dokonca to nebol ani jeho byt. A bolo mu fakt zle.
Otvorili sa dvere a do spálne preniklo svetlo. Zažmurkal očami a zbadal nádherné dievča. Podobala sa na jednu herečku, ale akú? Ona videla jeho nechápavý pohľad: „Som Gabika, tá čašníčka zo včera.“ – podávala mu pollitrový pohár nejakej šumiacej dobroty: „Toto ťa postaví na nohy.“
Hltavo pil. Ahá, teda nie herečka. Vedel, že ju už niekedy videl. Spomenul si na včerajšiu bujarú oslavu. Spomenul si, prečo vlastne vypukla. A konečne si spomenul, že sa volá Mário: „Ako som sa sem vlastne dostal?“
„No, po ceste si mi dva krát spadol, ale nakoniec som ťa sem predsa len nejako doteperila. Pamätáš si niečo?“
„Tuším nás Dedo spolu oddal...“ – uškrnul sa pri tej spomienke.
„Hej. Milý synku, berieš si tu prítomnú dcérku za svoju štvrtú ženu?“ – skvelo sparodovala Dedov hlas. Zasmiali sa. Bolo mu očividne lepšie. Asi to bolo tým pitím. Pozrel na prázdny pohár: „Môžem poprosiť ešte?“
Kým mu v kuchyni zarobila novú dávku vyprošťováku, on sa bleskovo obliekol. Keď sa vrátila , zarazilo ju to: „Pozri, nechcem na teba tlačiť, nechcem sa vydávať, len mi venuj toľko času, koľko môžeš. Včera sme sa výborne bavili...“
„Ale dnes je pondelok, už som mal byť inde.“
„Viem, volala som s nimi. Aj ony oslavovali, takže im len vyhovuje, keď prídeš až zajtra.“
„Odkiaľ vieš ich číslo?“
„Nebuď paranoidný! Tvoje prvé dve ženy volali tebe. Ja som to len zdvihla.“ – pomaly sa obliekala. Potom ho odviedla do kuchyne a pripravila raňajky. Jedli potichu, občas sa na seba pozreli a usmiali. Jemu ešte moc nechutilo, ona dojedla prvá: „Viem, že máš už tri ženy. Ale nie je zakázané sa vo voľných dňoch stretávať s inými. Ak si časom nájdeš iné tri, nebudem ti stáť v ceste, len som ti vďačná za každú chvíľku strávenú so mnou...“
„Včera aj k niečomu došlo?“
„Nie, bol si už opitý. Len sme blbli...“
„Škoda, si veľmi pekná.“
Nahla sa k nemu a jemne ho bozkala. Potom sa otočila, pozrela na hodiny a súrila ho von: „Za pol hodinu máš byť v nemocnici.“
„A prečo pre boha?“
„Máš sa tam stretnúť s Dedom. Nejaká stávka, neviem o čo išlo, robili ste tajnosti. Ale ak vyhráš, on príde na týždeň k tebe a bude jesť jedlo z mikrovlnky s plastovým príborom. A ak vyhrá on, pôjdeš ty na farmu podojiť kravu.“
X X X
Mário sedel v čakárni, hlavu mal sklonenú a ruky sa mu triasli. Dedo sedel vedľa neho: „Nikdy by som neveril, že tak dobrý vtip môže zastarať...Všetko zlo na svete je zo závisti. Lebo keby si muži nezávideli, stačila by jedna diera na celú dedinu... Tento vtip mi hovoril jeden kamarát, keď sme mali toľko rokov, ako ty teraz. Tak veľmi chcel syna, že sa oňho pokúšal päť krát. Už keď mal štyri dcéry, začal ho hovoriť obrátene: Že, keby si ženy nezávideli, stačil by jeden dobrý kohút na celú dedinu... Aj piate dieťa mal dcéru. Rozviedol sa a mal ďalšie dve deti. Je jasné, že dcéry. Samé dcéry... Ten vtip stratil absolútne význam. Jednoducho nestačí... Čo, aký dobrý kohút.... Jednoducho nestačíme!“
„Drž hubu! Dedo, drž hubu!“
„Nemusíš chodiť ku mne na farmu synak, vedel som, že vyhrám. Tie spermie sú tu zamrazené od mojej štyridsiatky. Každý z mojich priateľov mal dve tri dcéry, až potom syna, niektorí vôbec. Vedel som, že sa niečo deje, tak som sa poistil.“
„Neviem, či to zvládnem. Nikdy nebudem mať syna.“
„Ále zvládneš. Ani jeden z vás nebude. A ani ja neviem, koľko dievčat odo mňa pripadá na jedného chlapca. Musíš to zvládnuť! Je to lekárske a mužské tajomstvo. Ani sestričky to nevedia.“
„Pred rokom som bol odovzdať semeno. A tie laborantky ma chválili, že aké mám životaschopné spermie a koľko ich je na mililiter...“
„Chápem ťa, synak. Ale pred chvíľkou ti to lekárka vysvetlila. Pamätáš sa predsa, aký je rozdiel medzi chromozómom X a Ypsilon.“
„Drž hubu!“ – Mário vyskočil z lavice. Celý sa chvel, potil sa a znovu ho začala bolieť hlava: „Potrebujem kávu!“ – vyšiel z čakárne na chodbu, kde bol automat. Hádzal doňho mince a horúčkovito rozmýšľal. Čo mu vravela tá lekárka? Chromozóm X je ženský a chromozóm Ypsilon je mužský. To chápal. V ženskom vajíčku je vždy X, zato v mužských spermiách je zastúpený buď jeden, alebo druhý. Dobre. Dievčatko sa narodí vtedy, keď sa spoja dva iXové a chlapček, keď sa spoja iXový zo ženského vajíčka s Ypsilónovým z mužskej spermie. Stále bol v obraze. Ale potom použila nejaké iné slovo, nevedel si spomenúť aké a táto vec, táto látka ničí Ypsilon. Tomu nerozumel. Žeby preto, že je menší? Hlava mu trešťala. Odchlipol si z kávy, bola horúca, tak si ju ďalej miešal plastovým miešatkom. Potom mu svitlo: BISFENOL A a FTALÁTY!
Ftaláty sú tá látka, ktorá ničí chromozóm Ypsilon! Ftaláty sa uvoľňujú z plastu. Z plastu sa vyrába všetko. Od kúsatka pre bábätká po ponožky natiahnuté mŕtvemu v truhle! Ftaláty za všetko môžu! Do riti! Ale ako môžu ničiť iba chromozóm Ypsilon a ako sa vlastne dostali do môjho tela? S tou boľavou hlavou to nevedel Mário nijako pochopiť a tak si len ďalej miešal plastovým miešatkom horúcu kávu v plastovom pohári...
Pozn. autora: napísané po vzhliadnutí dokumentárneho filmu : Plastová planéta.