zpět na úvodní stránku

Druhý kontakt.

            Bolo to rok po nežnej revolúcii, keď mi prišiel povolávací rozkaz na základnú vojenskú službu. Naši mazáci sa na nás dosť vyvršovali, keďže oni rukovali ešte na dva roky a my sme boli prví na rok a pol. Doobeda nás dusili gumáci a po obede mazáci. Nikdy predtým a ani nikdy potom som neurobil dvesto klikov naraz. Moje telo bolo zocelené, ale bolo by sa rozsypalo ako domček z karát, keby ho nedržala pokope ešte zocelenejšia psychika. Zvládali sme vtedy také veci, ktoré popierali zákony fyziky. Uznanlivo sme si my mladí začali medzi sebou hovoriť tvrďasi. A mazáci nám nakladali stále viac a viac... Oni si zobrali len dozorného roty a autoparku, a všetky ostatné služby zostali nám. Ešte aj nočná hliadka...

            V ten deň bola zima. Na sebe som mal teplú PS bundu a na krku prevesený samopal vzor 58 so šesťdesiatimi ostrými nábojmi. Chodil som popri vonkajšom betónovom plote svoju polovicu trasy, rovnakou cestou späť a Miki zase druhú. Vždy pri bráne sme sa stretli a prehodili zopár slov. Okolo jedenástej mi hovoril, že počuje v rytme jeho krokov búchať o seba drievkami.

            „Vieš, Vizvo, také tie čierne rytmické drievka, čo sme mali na hudobnej...“

            „Neblbni, nebola to len ozvena tvojich krokov od múru?“

            „Určite nie! Skúšal som aj zmeniť kroky a chvíľku trvalo, kým sa prispôsobil. Alebo som úplne zastal a drievka sa ozvali ešte aspoň tri-štyri krát...“

            Vieš čo, Miki? Zober si kameň a hoď ho tam, odkiaľ to počuješ. A choď po špičkách, alebo šúchaj nohami. Hlavne tam nepusti včeličku, dobre?“ – snažil som sa ho ukľudniť. Nikto by nebol rád, keby sa na rote vyšetrovala streľba...

            „Nie som idiot! Len mi to pripadá až trochu strašidelné...“

            „Hodina duchov bude až po pol noci, ale to nás už prídu vystriedať.“ – každý sme sa vybrali na svoju obchôdzku.

            „Tak čo si počul tentoraz?“ – spýtal som sa ho s úsmevom, keď sme sa znovu stretli.

            „Nič. Práveže nič. Asi ma videl, ako sa zohýbam pre kus tehly.“

            „No vidíš, ty strašidlo, duchovia by sa určite nenaľakali nejakej tehly. Určite nejaký mazák sedí na korbe hocijakej tatrovky pod plachtou, a čaká kedy si mladý zobák pustí do gatí... Musíš byť tvrďas a nebáť sa!“

            „Ale fakt to bolo strašidelné...“ – povedal mi na rozlúčku. Každý vyrazil na svoj okruh, ešte dva krát a prídu nás vystriedať. Potom už len sprcha a rýchlo do teplého spacáku.

            Pomaly som sa presúval popri budove roty, cez „buzerák“, dolu schodmi, medzi vonkajším betónovým a pletivovým plotom obkolesujúcim škvárové volejbalové ihrisko, až na krátku rozbehovú škvárovú trať zakončenú pieskoviskom. Tam bola moja otočka, ale ešte čelom k piesku som vedel, že niekto stojí za mnou. Zreteľne bolo počuť jeho dych a šuchot škváry pod nohami.

            V duchu som zanadával, určite je to ten istý mazák, čo pred štvrť hodinou strašil Mikiho. Teraz ma poriadne sprdne za to, že som okolo neho prešiel a nevšimol si ho. Do riti aj s tmou! Nie je vidno na päť metrov...

            Pomaly som sa otočil, rukami kŕčovito zvieral samopal, no v tej tme som nikoho nevidel. Bolo pod mrakom, mesiac ani hviezdy nesvietili. Hlaveň samopalu mierila ponad rozbehovú dráhu smerom k betónovému plotu. Ale ani na tomto o trochu svetlejšom pozadí nebolo vidno vôbec nič. Škvára znovu zašuchotala, akoby niekto prešľapoval na mieste a mne rozum ponúkol možnosť nájsť ho podľa nôh. Svetločervenú škváru predsa vidím dobre, stačí kĺzať pohľadom odo mňa ďalej a kde uvidím topánky tam stojí. Ale oči ma sklamali aj tento raz. A on sa zhlboka nadýchol...

            Až vtedy mi to došlo! Rozum so svojou logikou zacúval do búdy a ostal tam tíško kňučať. Iniciatívu prevzala intuícia a jej pocity a ako prvé mi ponúkla spomienku na Marošovu babku!

            Po chrbte mi prebehli zimomriavky, na celom tele mi nabehla husacia koža a hrôzou som sa nevedel ani pohnúť. Nohy akoby mi vrástli do zeme. Ale ruky ma poslúchali, držali zbraň, a kdesi vzadu v hlave mi rozum nahováral, že by bolo celkom fajn, pustiť tým smerom krátku dávku. Ale kým sa mi ukazovák stihol dotknúť spúšte, už tu bola intuícia a s úsmevom sa ma opýtala: „Ako chceš zabiť mŕtveho?“

            Ozaj, ako?

            Do riti! Ako?!

            „Neviem, čo chceš, ale nechaj ma, prosím ťa, len prejsť okolo teba, dobre?“ – povedal som nahlas a dúfal, že ma budú nohy opäť poslúchať. No nestalo sa nič. Jasne som cítil, ako ma pozoruje, ako sa jeho pohľad vpíja až do mňa, ako vníma moje zmätené myšlienky a môj des...

            „Vyser sa na mňa, mám z teba naozaj strach!“ – zaznelo z mojich úst znovu nahlas, a s väčším dôrazom, nech vie, že som nejaký tvrďas.

            A on, namiesto odpovede, s rozbehom skočil do piesku. CEZO MŇA! Každým krokom, ako sa ku mne blížil, sa mi chlpy dvíhali stále viac a viac, a keď mnou letel, mojím telom akoby prešlo 1000 voltov, všetky chlpy aj vlasy na hlave mi stáli v pravom uhle tak, že mi PS bunda bola zrazu malá. Hrôza ma úplne opantala, nič podobné som nikdy nezažil. Do toho sa primiešal hnev: ten mŕtvy idiot cezo mňa skočil! Čím viac bolo vo mne hnevu, tým menej zostalo priestoru strachu. Otočil som sa, či v piesku neuvidím jeho stopy, no boli vidno iba ryhy od hrablí ako v čínskej záhrade podľa feng šuej.

            Nohy ma začali poslúchať, tak som sa opatrne začal presúvať naspäť. Opatrne preto, lebo som CÍTIL, že opäť stojí na začiatku rozbehovej dráhy, no zároveň VEDEL, že už si ma nevšíma. Bolo to také samozrejmé, že nejaký mŕtvy dilino stojí na jedinej ústupovej ceste, a ja, aby neprišlo k druhému „telesnému“ kontaktu, sa mám pretlačiť popri ňom a pletivovom plote. Tých dvadsať centimetrov mi musí stačiť, strach by ma prelisoval aj cez päť. Podarilo sa mi to bez dotyku, hoci sa mi zdalo, že sa naťahuje pred ďalším skokom. Hanba – nehanba, tvrďas – netvrďas, za rohom som začal utekať. Bolo mi úplne jedno kam, hlavne čím ďalej od toho miesta. S pribúdajúcimi metrami sa mi začalo telo ukľudňovať, vlasy a chlpy si poslušne líhali.

            „Kde si bol tak dlho?“ – spýtal sa ma Miki, no ako ma zbadal vo svetle pri bráne dodal: „Čo sa ti stalo? Aj ty si počul drievka?“

            Vyrozprával som mu všetko dopodrobna, aj tie moje povestné dve vety, aby vedel ako sa má rozprávať s duchmi, že na to bohovsky reagujú, a jedným dychom dodal, že ja už tam viac nejdem.

            „Musíš, Vizvo, musíš... Buď tvrďas! Keď nás mazáci neuvidia pri striedaní chodiť, budeme klikovať až do rána.“

            Jeho argument zabral. Odhodlaný, ale takmer posratý od strachu som prešiel buzerák, prišiel až k pletivovému plotu a ďalej... Hrôza sa nezväčšovala, chlpy sa neježili, to bol predsa jasný dôkaz, že tam už nebol.

            „Hej, a čo si vlastne odo mňa chcel?“ – povedal som nahlas pred pieskom: „Môžeme sa porozprávať, ja sa budem pýtať a ty budeš šúchať po škváre, alebo ostaneš ticho. Len už, preboha, cezo mňa nebehaj!“

            Asi sa so mnou baviť nechcel, lebo zostalo ticho.

            V sprchách mi Miki rozpovedal príbeh o tom, ako sa jeden mazák, ešte pred naším príchodom, obesil v akumulátorovni kvôly rozchodu s jeho dievčaťom. Moja intuícia i rozum hneď začali tvoriť všemožné kombinácie a ja som prebdel celú noc. Ráno, na rozcvičke, si z mojich krvavých očí všetci robili srandu, že či som videl ducha a z mojej odpovede: „Práveže nie...“ – boli úplne unesení a chceli všetko počuť. Znova a znova.

            V ten deň mi rozprávanie zážitku o mojich nočných piatich minútach zabralo viac ako hodinu. Po desiatom opakovaní sa to dozvedeli aj mazáci a zavolali si ma na izbu. Keď som príbeh dorozprával ani jeden z nich sa mi nepozrel do očí, nepozreli si do očí ani navzájom, všetci hľadeli na zem. Ten najväčší hajzeľ z nich, áno,  práve ten, čo mi so sadistickým úškrnom nahlas počítal mojich dvesto klikov, sa prežehnal. V tej chvíli sa z tých ožranov a totálnych idiotov v mojich očiach opäť stali ľudia. Niečo sa vo mne zlomilo a mne ich začalo byť ľúto. Tak ľúto...

            Na druhý deň horeli pri akumulátorovni sviečky. S Mikim sme sa tam išli pozrieť. Sviečky horeli v sklenených zaváraninových pohároch a medzi nimi bola opretá o stenu fotografia v ráme. Mladý chalan v uniforme sa na nej usmieval od ucha k uchu, keď ho fotili, určite netušil, že má pred sebou posledné mesiace života.

            „Je to on?“ – spýtal sa ma Miki.

            „Ja som ho naozaj nevidel...“

            „A je tu?“

            „Nič necítim.“ – usmial som sa: „A čo by tu aj robil? Myslíš si, že tie sviečky zapálil on sám? Nie, tie tu horia iba preto, že našich mazákov trápi svedomie. On to už môže mať všetko v riti. Ja len viem, že rád skáče do piesku...“

            „Ja ti verím, Vizvo, videl som ťa ako si odtiaľ dobehol, ako si vyzeral a čo si mal v tvári...“ – pozrel mi do očí: „Nikdy na to nezabudnem...“

            Ako sme tam tak stáli a hľadeli si do očí uvedomil som si, že už nie sme takí ako predtým. Áno, presne tam sa zo mňa stal nespokojný hľadač.

            Miki nebol jediný, kto mi veril. Mazáci ma potom už tak nedusili, klikov mi dávali maximálne tridsať a nočnú hliadku som už nikdy nemal...

 

 

                                                           X         X         X

 

 

            Svet sa delí na dve skupiny ľudí: na ľahostajných postávačov a nespokojných hľadačov. Je tu ešte aj tretia skupina: tí, čo vedia, ale tých už tento svet nezaujíma, majú svoj vlastný. Prejsť z prvej skupiny do druhej musia všetci, no každého popostrčí niečo iné. Niekomu nestačí jeden mystický zážitok, musí si prežiť aj druhý. Inému stačí počuť o ňom hovoriť z prvej ruky. Niekomu stačí prečítať si knihu, iného musí zraziť kamión...

            Ešte počas vojny priniesol Miki knžku Slepá jasnovidka Vanga a ňou to celé odpálil. Čítal som hltavo, veď s ezoterickou literatúrou sa vtedy roztrhlo vrece. Od Moodyho, cez Buttlara, až po Cayceho. Čím viac som čítal, tým menej mi stačili odpovede. Večne nespokojný hľadač... Na kurze holotropného dýchania som zistil, že telo a duša sú dve rozdielne bytosti žijúce v symbióze. Pri chôdzi po žeravých uhlíkoch som si potvrdil, že duša je telu nadradená a čo ona chce, to telo dokáže. A na kurze Silvovej metódy mi ukázali, čoho všetkého je duša schopná a mňa veľmi bavilo tieto hranice posúvať stále ďalej.

            Naivná myšlienka, že už som pripravený na čokoľvek, ktorá vo mne skrsla po pätnástich rokoch húževnatého štúdia, nemohla byť mylnejšia. Na to, čo malo nasledovať vás nikdy nikto nepripraví...