Dopísal. S úsmevom na perách sa otočil k Nim. Teraz ho už musia prijať medzi seba. Vedel to. Skúšku zložil. Videl im to na očiach, je to správne...
Keď mu pred dvoma mesiacmi udelili Nobelovu cenu za matematiku, boli tam. Všimli si ho a pozvali medzi seba. Predtým už o Nich počul, o vizionároch, ktorý hľadia do budúcnosti takej ďalekej, že sa to nedá ani predstaviť. Všetci mali okolo päťdesiatky a Nobelovu cenu, viacerí dve. Fyzici, politici, chemici, spisovatelia, astronómovia, takmer každé odvetvie tu malo svojho zástupcu, no aula zívala aj tak prázdnotou. Cambridgská aula by mohla hostiť aj 500 poslucháčov, no boli tu sotva tridsiati. Matematik však žiadny. Potrebovali ho. Víťazoslávny úsmev mu roztiahol kútiky úst. Nechcel pôsobiť drzo, tak sklopil zrak aj tvár k zemi. Zbadal svoje ruky, špinavé od čiernej fixky, ktorou písal na bielu plastovú tabuľu. Celý vzorec svietil cez projektor na stene. Zaberal štyri riadky, vysvetlenia premenných ďalších šesť. Vytvoril ho iba včera...
Pozvánka mu prišla pred dvoma týždňami, domov, do Nice. Tešil sa na teplo, more, svoj surf a vôbec sa mu nechcelo letieť do sychravého Anglicka. Ale keď si všetko telefonicky overil a zistil, aká príležitosť sa mu naskytla, vybavil si voľno a ďalší pondelok už sedel v lietadle do Londýna. Na letisku ho čakal Rolls-Royce so šoférom, ktorý nič nevedel, iba jeho meno a cieľ cesty. Chceli naňho zapôsobiť a jemu sa to páčilo. Z mini baru si nalial dvojitý gin s trochou tonicu a pri myšlienke: „Keď je to dobré pre ich kráľovnú, musí to byť dobré aj pre mňa“ si odpil. Zvyšok cesty predriemal. V univerzitnom mestečku ho nik z Nich neprišiel privítať. Od šoféra si ho prevzal komorník, ktorý mu zobral kufor a ukázal mu apartmán. Keď odišiel, zazvonil telefón.
Volajúci sa nepredstavil, aj keď jeho hlas mu bol povedomý. Sršala z neho autorita. Oznámil mu, že ostatní členovia dorazia až v piatok, konferencia začína v sobotu o 8:00 a dovtedy by si mal dôkladne preštudovať materiály v hornom šuflíku písacieho stola, poprípade vytvoriť vzorec. A zložil.
Neveriacky zízal na slúchadlo vo svojej ruke asi desať sekúnd, potom ho položil späť do vidlice. Otvoril šuflík, vybral zviazané dosky, a zbežne prelistoval. Zaujalo ho to, čo videl, odsunul nevybalený kufor z postele na zem, sadol na ňu a začal okolo seba systematicky triediť papiere. Skôr, ako položil posledný, mu svitlo! Úžasné, chcú letieť na Mars! Preto tie tajnosti... Zdvihol telefón a zavolal ústredňu s tým, že si chce niečo objednať. Do jednej minúty klopal na dvere komorník: „Vraj máte nejaké prianie, pane?“
„Áno, chcel by som vodku a redbull. Bude s tým nejaký problém?“
Komorník zachytil jeho fanatický pohľad, sako ledabolo prehodené cez stoličku, nevybalený kufor na zemi, papiere porozhadzované na posteli a otvorený notebook, práve hrajúci šesť tónovú zvučku windovs-u: „Máte na mysli nejakú konkrétnu?“
„Finlandia cranberry by bola ideál, a tých redbullov aspoň šesť. Ďakujem...“
„Budete si priať aj niečo jesť?“
„Dobrý nápad, niečo mi prineste“
„Niečo konkrétne?“
„To je jedno, môže byť aj pizza.“
„Pozriem, čo máme v kuchyni“ - komorník sa mierne uklonil. To je strašné, títo vedci, keď ich niečo zaujme, všetko ostatné pustia z hlavy. Aj jedlo, hoci na alkohol nikdy nezabudnú...
Hneď, ako sa zavreli dvere, on sa vrhol na papiere. Zvýrazňovačkou si označoval dôležité údaje, vypisoval si poznámky a v notebooku vytváral medzi nimi zložité vzťahy. Vštepoval si do pamäti čísla, množstvá... Boli tam zastúpené všetky zvieratá, dokonca hmyz. Tá kozmická loď musí byť obrovská – však len posádku tvorí 6500 ľudí... Oni chcú Mars kolonizovať!
Papiere študoval celý utorok aj stredu, prvý vzorec napísal vo štvrtok na obed. Bol s ním nadmieru spokojný. Prvý krát si doprial sprchu a šiel sa poprechádzať vonku. Park bol rozľahlý, študenti posedávali na lavičkách alebo len tak na tráve. Niektorí si hádzali freesbee, iní hrali šachy. Pristavil sa a pozoroval partiu. Biely práve zobral čiernemu koňom dámu. Čierny sa len usmial, povedal: „Vždy sú nejaké straty, vždy“ – a dal bielemu o ďalšie tri ťahy mat.
Pomaly sa vracal do svojho apartmánu. Tešil sa na posteľ. No nemohol sa zbaviť pocitu, že niečo nie je v poriadku. Krok mimovoľne zrýchľoval. Čo to vravel ten študent? Cítil, ako sa mu na okamžik zastavilo srdce. Má v rovnici chybu! Nerátal so stratami! Naspäť dokonca bežal! Systém je takmer ideálne vyrovnaný, množstvo vody, rastlín, zvierat aj ľudí, ale vždy sú straty. Perpetum mobile neexistuje. Hoci kozmická loď poletí vo vákuu, vnútri vďaka rotácii bude gravitácia. Straty budú...
Zo štvrtka na piatok vôbec nespal. Druhý vzorec vznikol okolo piatej hodiny ráno. Osprchoval sa, najedol a tri hodiny si pospal. Potom si dôkladne pozrel, čo vytvoril a mierne vzorec pozmenil. Až vtedy bol úplne spokojný. Áno, teraz je to ono!
V sobotu ráno ho už čakali v aule. Napojil notebook na projektor a so slovami: „Myslím, že toto ste odo mňa chceli“ – ho zapol. Zostalo ticho. Keď dočítali, ozval sa šum, dvaja – traja začali tlieskať, šum silnel a on dokonca začul, o čom sa bavia. Naštvalo ho, keď počul porekadlo: mladosť – pochabosť! Aká mladosť?! Však má 35 rokov! To oni sú už senilní starci!
„Ticho! Ticho, prosím...“ – ozval sa profesor Rupert Sheldrake: „Náš mladý kolega to očividne nechápe...“
„Čo nechápem?“
„Chceli sme od vás výsledok.“
„Výsledok?“ – zase mal pevnú pôdu pod nohami, toto bola jeho parketa, toto bola matematika: „Záleží na tom, čo chcete vypočítať, koľko premenných ešte dosadíte, vzorec sa dá rôzne modifikovať...“
„Chceme vedieť čas! A ďalšie premenné nie sú, prísun surovín zvonku je nereálny.“
Teda čas! Začali tú kozmickú loď už stavať, vedia koľko trvá cesta, len nevedia, či vydržia zásoby pre také množstvo zvierat a ľudí. Recyklácia koniec oddiali, ale ku koncu cesty bude už technológia zastaraná, súčiastky opotrebované, to znamená ďalšie straty navyše... Otočil sa, pozrel na vysvietený vzorec na stene, zobral do ruky čiernu fixku a začal písať. V aule by bolo počuť spadnúť špendlík. Cítil ich pohľady na svojom chrbte, na tom, čo písal. Nikto z Nich neodišiel, všetci čakali na výsledok, akoby to bolo to jediné, na čom záleží.
Postupne ich prestal vnímať, ako ho stále viac a viac pohlcovali čísla. Písal skoro hodinu, tabuľu netrpezlivo zotieral rukou... Výsledok bol 30 a pre efekt ho dva krát podčiarkol.
...Teraz si pozeral na začiernené ruky, vytiahol vreckovku a snažil sa zotrieť z nich fľaky. Uvedomil si že je ešte stále akési divné ticho. Jeho víťazoslávny úsmev mu mrzol na perách. Preboha, čo nechápu, že sa to dá? Výsledok je 30 rokov, za ten čas sa môžu aj vrátiť, keby bol Mars príliš nehostinný. Dvihol zrak a pozrel na Nich.
Niečo je zle! Po chrbte mu prebehol mráz. Niečo tu nesedí. Ich tváre sa nesmiali, oči im posmutneli. Čo sa deje? Premeriaval si jedného po druhom. Odvracali zrak, dívali sa na tabuľu alebo na svoje ruky zložené na stoloch. Čo sa to, preboha, deje?! Pozrel na Ruperta Sheldrakea, ich pohľady sa stretli. Oči mal lesklé, akoby pozeral cez slzy. Usmial sa naňho: „Zvládnu to, 30 rokov je dosť dlhá doba, možno sa stihnú aj vrátiť, keď budú dôsledne recyklovať a šetriť zásoby.“
„Kto sa stihne vrátiť? A odkiaľ vlastne?“
„Kozmická loď na kolonizáciu Marsu. To bolo predsa to zadanie. Presný počet posádky, zvierat, rastlín a vody. Žiadne prísuny zásob zvonku. Energia, ktorá sa pomaly čerpá, vzduch, ktorý sa nedostatočne obnovuje... Ide predsa o obrovskú kozmickú loď, nie?“
„Ach, kolega. Bodaj by to tak bolo... Ide o kozmickú loď ZEM, aby som použil vaše slová. Počítali ste v miliónoch, a vyšlo vám, že nám zostáva len 30 rokov.“
Zalapal po dychu, musel sa oprieť o stôl. Pochopil ich odvrátené pohľady a slzy v očiach. Znovu ho zamrazilo: „Ale to nie je možné...“
„Uisťujem vás, že je. Ste výborný matematik, ten vzorec je úplne reálny. Na tom sa zhodneme všetci.“
„A-le, a-le čo te-r-az?“ – zakoktal sa a utrel si pot z čela.
„Ako ste sám vyrátali, koniec je neodvratný, recyklovať teraz už nemá význam. Skleníkové plyny boli už pred tromi rokmi za hranicou únosnosti. Lesy sa aj ďalej rúbu, ropa sa aj ďalej čerpá. Pred desiatimi rokmi sme varovali všetky vlády sveta, kam to speje, ale nikto nič neurobil...“
„Možno som sa pomýlil, možno mám vo výpočtoch chybu!...“
„Áno, máte tam chybu!“ – robotický hlas Stephena Hawkinga sa ozval odkiaľsi zhora: „Vyrátali ste to dobre, ale zo starých údajov.“
„Prosím?“
„Tie údaje sme zozbierali pred piatimi rokmi. Teraz je zem ešte v horšom stave. Za posledných päť rokov sa výrub dažďových pralesov zdvojnásobil, spotreba ropy stúpla o 25%. Následkom havárií tankerov vymiera veľký korálový útes. Denne vymiera jeden živočíšny druh a ľudí je už sedem miliárd... Z výsledku by som ubral polovicu, ak nie 75%!“
Neveriacky točil hlavou, otočil sa k bielej tabuli, ktorú pred chvíľou popísal a v duchu začal dosadzovať nové údaje: menej živočíšnych druhov, viac ľudí, zvýšená spotreba energie, vody, vzduchu, menšia obnoviteľnosť... Tento krát mu vyšlo 6,6 periodických, Stephen Hawking sa nemýlil.
„Vyšlo mi minimálne desať rokov“ – zaklamal.
„Ach, mladý kolega, vy to nechápete? Stále dúfate? Desať rokov a potom čo? Nechápete, že sme ako v tej vašej kozmickej lodi odkázaní sami na seba, bez pomoci zvonku?... Vážení kolegovia, od osemdesiateho piateho sme sa tu stretávali rok čo rok. Myslím, že to už nebude nutné. Ako ste sa mali možnosť presvedčiť na vlastné oči, koniec je neodvratný a bližšie, ako si ktokoľvek z nás mohol len predstaviť“ – prebehol pohľadom po všetkých prítomných, akoby sa s nimi lúčil: „Na všetko je neskoro, myslím, že by sme sa mali viac venovať rodinám...“