Áno, priznávam, robil som to cielene. Dlho a cielene. A teraz si konečne môžem vybrať svoju odmenu! Ale poháňa ma aj zvedavosť. Veď ak môže mávnutie motýlích krídel vyvolať uragán, čo sa vlastne stane, ak bude tých motýľov šesť tisíc?
X X X
Koncom roka 2006, keď Facebook začalo využívať viac ako sto tisíc ľudí z celého sveta som bol pri tom. Malo to silu a obrovský potenciál... A tak som sa pripojil. Všetkých desať novo prihlásených ľudí zo Slovenska bolo mojich. Jedna identita bola pravá, ostatné pekne podelené pol na pol. Päť báb a päť chalanov, od sedemnásť po dvadsať tri rokov, od východu po západ, od Bratislavy po dedinku so sotva tisíc obyvateľmi. Písal som si medzi sebou, koketoval, dával si neslušné návrhy a na druhý deň sa bavil na spolužiakoch, keď som im tieto historky rozprával. Jasné, že sa pripojili aj oni. A milovali ma. Doslovne. Spolužiaci sa zamilovali do osemnásť ročnej blondínky opaľujúcej sa na Domaši a spolužiačky odpadávali z polonahého plážového volejbalistu z Duchonky.
Užívatelia sa rozrastali a tak 1.3.2009. sa spustil Facebook v slovenčine. Ten prvý týždeň som ani nechodil do školy. Bolo to niečo neuveriteľné! Ak každá moja identita mala predtým od 60 do 130 priateľov, za tento týždeň to už bol trojnásobok. Šírilo sa to ako vírus! Do konca roka to už bolo cez 500! Trochu mi to začalo prerastať cez hlavu a musel som prerušiť štúdium. Našiel som si miesto nočného strážnika, síce slabo platené, zato mali pripojenie na net.
V roku 2010 som vytvoril po dve identity v USA, Nemecku, Francúzku, Anglicku, Taliansku a jednu novú na Slovensku. Volal sa Guru a celé to zastrešoval. V každom z týchto štátov mal po desať – pätnásť priateľov, ale na Slovensku to bola pravá celebrita: tisíc priateľov do konca roka! Rozumiete? 1000! A vtedy mi napadlo vyskúšať tú silu...
Prišiel mi vhod Svetový Deň Nenakupovania. Z jednej americkej identity som napísal tomu Kanaďanovi, ktorý ho v roku 1992 vymyslel, že sa mi tá myšlienka páči a či by som ju mohol spropagovať aj v Európe. Ha, jasné, že súhlasil. Dokonca bol taký nadšený, že on sám to cez svojich priateľov rozšíril po Francúzku. Ja Američan, som to poslal iba sebe Guru-ovi. A ja Guru – všetkým...
Ale rok 2011 mi neprial. Nič vážne sa nestalo. Bolo treba zvýšiť úsilie. Babám som lichotil a chalanom pochleboval. Niekomu bolo treba pochváliť krásu, inému múdrosť... A sadali mi na lep ako muchy. V 2012-tom už mal Guru cez tritisíc priateľov, vtedy nastal čas druhého pokusu...
A vyšlo to! Medzinárodný Deň Nenakupovania sa tentokrát dostal až do správ. Možno to bolo aj tým, že medzi priateľmi sa objavovali kameramani, zvukári, režiséri, reportéri a hlásateľky z každej našej televízie. Tržby obchodníkom klesli o pätnásť percent, čo už bol pre mňa úspech. A tak sa išlo naostro.
Napísal som kratučký rozhovor medzi dvoma Talianmi. Jeden z nich je akože zamestnancom banky, ktorá vlastní jednu slovenskú a tá je na tom naozaj zle. Taliančina mi nikdy moc nešla, preto rozhovor bol iba krátky, ale ukončil som ho štýlovo: „Toto sem nepatrí, radšej mi zavolaj!“ Moja Francúzka identita rozhovor preposlala mojej Americkej identite so slovami: „Buď rád, že si za veľkou mlákou. Pozri sa čo sa deje v Európe.“ A moja Americká identita k tomu pripísala: „Ty si zo Slovenska, toto by ťa mohlo zaujímať. Len dúfam, že nemáš prachy zrovna v tejto banke.“ – a poslala to Guru-ovi. Vyzeralo to fakt vierohodne, dokonca bol dodržaný časový posun. A tak Guru, moja Slovenská identita, celú správu hneď v noci preposlal všetkým. Guru má predsa každého rád... Strhla sa búrlivá debata, tak som sa do nej vložil aj ja s východniarkou a s vyšportovaným volejbalistom. Ona akože nechápala o čo ide a on už vytočený jej napísal: „Ty si vážne blondína! Proste keď máš v tej banke prachy, nastav si budík a hneď ráno si choď všetky vybrať skôr, ako bude neskoro!“
Vážne som neurobil nič viac. Úplne to stačilo. Ja vám dám redbull, keď vám ide o vaše prachy, nebudete spať!
Druhý deň bol najkrajším dňom môjho života! Pred každou pobočkou tej banky stál rad ľudí a všetci vyberali peniaze. Večer bol v správach premiér a minister financií a žiadali ľudí, aby neprepadali panike a ukľudnili sa. Vraveli, že banke nič nehrozí a keby aj, vláda predsa garantuje vklady do desaťnásobku priemernej mzdy. Tá správa ma zastihla v bare, kde som popíjal pivo a pozeral barmanke do výstrihu. Rozmýšľal som, či rozpošlem správu ako identita chalana, ktorý práve ukončil psychológiu, že im neverím, lebo gestá naznačujú, že klamú, ale barmanka mi priniesla pivo a žmurkla na mňa. Tablet zostal schovaný, ja som začal rozmýšľať, či tým niečo myslela, alebo ma chcela len rozveseliť, keďže som bol taký zadumaný a tá banka to prežila...
Ale zábava pokračovala. Zaujímalo ma, čo všetko si môžem dovoliť a nakoľko mi ľudia veria. Koľkí ma budú následovať. Celý rok 2013 prebiehala jedna skúška za druhou...
V apríli som pustil správu, že neverím zbierkam na uliciach, že nikdy nikto nedokáže, koľko sa vlastne vyzbieralo a večer už v správach hlásili, že Slováci majú opäť hlbšie do peňaženky, pretože na Svetový deň Narcisov sa vyzbieralo o dvadsaťpäť percent menej, ako minulý rok.
Na prvého mája som zorganizoval recesistické pochody z červenými vlajkami a v každom väčšom meste sa konal nejaký sprievod.
Stačilo mi vyzdvihnúť chuť pravých Tatraniek a zrazu tu bolo prvé MDD, keď Seredská Sedita musela robiť na tri smeny a kindervajcia ostávali v regáloch obchodov.
Upozornil som na Svetový Deň Darcov Krvi s tým, že Guru-ovi chýbajú do Jánského Plakety posledné tri odbery a transfúzne stanice objednávali nové chladničky.
V septembri tu bol Svetový Deň Bez Áut, ja sám som si požičal rýchlu Toyotu Celicu a šiel sa povoziť, pretože cesty boli zrazu prázdnejšie.
Ľudia boli ako ovce, organizoval som Flash Mob a Freez Mob a bolo naozaj zábavné sledovať, ako tancuje celé námestie a naozaj desivé, keď všetci zamrzli. Keby som bol chcel, boli by jedli vlastné hovno. Nesmejte sa, viem to. S urinoterapiou mám isté výsledky... Keď sa to správne podalo a malo to pekný názov, ľudia urobili čokoľvek! A tak som si povedal, že konečne nastal ten správny čas...
X X X
„Pán generálny riaditeľ dnes nemá na vás čas.“ – odbila ma stroho sekretárka.
„Som objednaný na dnes na jedenástu.“ – nedal som sa.
„Viete, okolnosti sa zmenili.“
„Povedzte mu, že som objednaný už týždeň kvôli tomu, čo sa deje dnes a ak ma prijme, už zajtra môže byť všetko po starom.“
Nadvihla obočie, ale potom predsa len odbehla do chodby, strčila hlavu do nádherných mahagónových dverí, chvíľku niečo štebotala, potom vykukla a kývla mi, aby som prišiel. V zasadačke sedelo, postávalo a nervózne chodilo asi dvadsať mužov. Ten najvyžratejší z nich pozrel veľavravne na svoje zlaté Rolexky: „Mladý muž, máte presne päť minút, aby ste nás zaujali.“
„Zaujmem vás už za minútu,“ – pozrel som na svoje umelohmotné digitálky: „ale potom vám ostane už len štyridsať minút, aby ste zaujali vy mňa.“
Vyžratý sa usmial. Ja tiež. Ostalo ticho. Všetci pozerali na mňa, nechápali môj úsmev. V tom tichu bolo jasne počuť, ako sa im v hlavách otáčajú závity. Strašne škrípali...
„Už len štyri minúty...“
„Dobre. Keď mám tak veľa času, na niečo sa vás spýtam: Koľkí ste na Facebooku?“
Zdvihla sa asi polovica rúk. Aj vyžratý zdvihol ukazovák pravej, ale potom ho opäť spustil na hodinky a významne po nich poklopkal.
„Takže viete o čo ide. Nebudem sa pýtať na vaše niky, radšej sa predstavím sám. Môj nik je Guru.“
„No a čo?! Ja som asi Michael Jackson.“ – povedal najstarší z nich: „Máme tu vážny problém a vy nás iba zdržujete!“
Zopár mužov sa zasmialo. Ja nie: „Problém stovky z každej karty?“
Smiech okamžite stíchol. Všetci si posadali. Vyžranec spustil ruku s hodinkami a oprel sa o stôl: „Som generálny riaditeľ najväčšej banky na Slovensku a pýtam sa vás, Guru, čo o tom viete?“
„Pred tromi dňami nikto neplatil kartou, ani nevyberal hotovosť z bankomatu. A dnes naopak, všetci vyberajú rovnú stovku. Je to tak?“
„Zo súkromných účtov už viac ako sedemdesiat percent a z podnikateľských zhruba tridsať.“
„Neuveriteľné! Toľko som ani nečakal...“
„Hneď sme vedeli, že to nie je náhoda. Čo tým sledujete?“
„Predsa zaujať vás... A teraz musíte vy mňa.“ – pozrel som na hodinky: „Ešte vám ostáva tridsať šesť minút.“
„Dáme vás zavrieť za šírenie poplašnej správy!“
„Aká poplašná správa? Je to len neškodná hra. Nazval som ju ZŠM.“
„Čo to znamená?“
„Zavaríme štatistikom mozgy,“ – usmial som sa: „Zdá sa, že sa mi to podarilo.“
„Takže o čo vám vlastne ide? Chceli ste sa len predviesť?“
„Chcem sa predviesť v mojom novom štvorizbovom byte v centre, každých päť rokov novým autom a povedzme tritisíc eurovým platom mesačne.“
„Vy nás vydierate?“
„Nie, len sa tak bavím...“
„Ale my sme najväčšia banka...“
„Práve preto som prišiel najprv za vami. Uvedomte si, ako bude prebiehať takéto jednanie s druhou najväčšou bankou, keď tú prvú do týždňa položím...“
Vyžraný si sadol: „To nemôžete, takúto moc až nemáte.“
„Ešte stále to nechápete? Keď to nazvem Flash Mob, ľudia sa budú hádzať hlavou do snehu. Keď to nazvem Dúhový Pochod, prídu sem gayovia a lesbičky z celej Európy. Mark Zuckerberg Facebook založil, ale ja ním som! To ja som vymyslel heslá: Keď nie si na Facebooku, akoby si ani neexistoval, alebo opačné: Som na Facebooku – teda som! Pred rokom som to len testoval a tá banka skoro padla...“
„To ste boli vy?“
„Áno. Ale ak nemáte záujem...“ – otáčal som sa k odchodu.
„Počkajte, preboha. Chytili sme to za nesprávny koniec“ – vložil sa do rozhovoru najstarší, ten čo sa mi predstavil ako Michael Jackson: „Rozumiem tomu dobre, že viete zmanipulovať ľudí?“
„V ten deň, keď som sa u vás objednával, mal Guru päť a pól tisíc priateľov. Každý z nich má približne stovku. Viem, že väčšina je spoločných, ale takých desať až pätnásť percent je nových. A tí majú zase nových... Chápete, dúfam, ako to rastie?“
„Sadnite si, mladý muž. Musíme si pohovoriť o vašom plate.“
„Ale otec!“ – ozval sa vyžratý: „Hádam len na to nepristúpiš?!“
„Ticho!“ – zahriakol ho najstarší a plesol dlaňou o stôl: „Ten byt aj auto už nejako vymyslíme a nástupný plat môžete mať aj päť tisíc. Ale nič nie je zadarmo, budete si to musieť odrobiť...“
„Čože?!“ – nechápal som.
„To, čo ste dnes predviedli u nás môžete urobiť ktorejkoľvek inej banke?“
„Áno.“ – pozrel som sa na hodinky.
„Za tri mesiace je ples bankárov. Chcem tam počuť podobné historky z iných bánk. Aspoň z polovice. Zvládnete to?“
Ten chlapík sa mi začínal páčiť: „Aj zo všetkých...“
„A do konca roka k nám pritiahnete tri percentá ich klientov.“
„Dobre.“ – opäť som pozrel na hodinky.
On spozornel: „Deje sa niečo?“
„Ostáva nám tak desať minút, ak to nezastavím, o dve hodiny príde druhá vlna výberov.“
Najstarší sa zdvihol, prešiel okolo stola ku mne a napriahol ruku. Postavil som sa teda aj ja, zasunul stoličku pod stôl a podal mu svoju.
„Choďte to zastaviť. Zajtra príďte znovu, bude tu na vás čakať zmluva.“
Vyšiel som z dverí a vytiahol mobil. Ten druhý. Prvý zostal v zasadačke pod stolom na stoličke a práve mi volal. Prijal som hovor a počúval čo sa tam deje.
„Otec, ty si sa zbláznil?!“ – kričal vyžratý.
„Nie. Táto banka je preto najväčšia, lebo som sa nikdy nebál nových vecí:“
„Mali by sme volať políciu!“
„Neopováž sa! Priateľov si drž nablízku, ale nepriateľov ešte bližšie.“
„Nechápem...“
„Nič nechápeš! Keby s takýmto niečím prišiel do hociktorej inej banky, zobrali by ho okamžite. A tie prachy by mu nedali za to, aby neurobil nič im, ale aby to urobil nám! Každá iná banka by útočila na nás! Ako sa staneš najlepším ty? Že zničíš najlepšieho!“
Ten starý prešibanec sa mi páčil stále viac. Pálilo mu to a ešte bol aj všímavý...
„...A toto je čo?“ – všimol si môj mobil.: „Predpokladám, že hovorím s vami, Guru?“
„Áno, Michael.“ – počul som jeho smiech.
„Nemusíte mať strach. Zajtra mi zavolajte na tento telefón a ja pre vás pošlem auto. Ešte dnes si kúpim nejaký super notebook, ako hovoríte vy mladý a zajtra mi ukážete, ako to funguje.“
„Dobre.“ – súhlasil som a on zložil.
Nastúpil som do autobusu s úsmevom na perách. Musím si túto cestu poriadne užiť, lebo je moja posledná. BMW, alebo radšej Audi? Prvý výber nechám asi na nich. V každom prípade to vyzerá, že Guru bude mať opäť nového priateľa...
A teraz len začne tá poriadna zábava!