„Mám prázdny! Doleješ mi ešte tej tvojej výbornej frankovečky?“ – spýtal sa Vlado.
„Jasné, starosta, tebe vždy.“ – odpovedal mu Noro, ktorý obrovskou varechou miešal divinu. Mäso už bolo zatiahnuté, tak z džbánu nalial najprv do kotliny dobrého pol litra vína a až potom zvyšok rozdelil do dvoch pohárov.
„Maťo podlieva divinu pivom.... – začal Vlado.
„On pivom, ja vínom! Jedol som už aj guľáš na koňaku... a nebol zlý.“ – nedal sa Noro vyviesť z miery.
„Chceš ho prekonať? Ty chceš prekonať ten slávny guľáš z roku 2009, keď mal Maťo štyridsať rokov? Nebuď smiešny, doteraz sa to nikomu nepodarilo.“
„Doteraz! Za tie dva roky ešte nikto nejedol ten môj!“ – odvrkol Noro.
Starosta sa nadýchol, že mu nejako kvetnato odpovie, ale prerušil ho príchod Mareka od stolu so ženami: „Je pokazená, treba mi ju opraviť! A aj baby sa dožadujú novej dávky.“ – ukazoval prázdnu pol litrovku a ďalší džbán.
„Ty si stihol vypiť fľašu tvrdého? V takom teple?“ – Noro ukázal rukou neurčito smerom hore. Hoci bolo iba desiateho mája, slnko hrialo celkom odvážne, takže sa oslava mohla konať vonku na dvore. Stoly, pri ktorých sedeli ich ženy, dokonca umiestnil do tieňa košatej jablone.
„Zabijem sa, keď mi chutí?“ – odpovedal otázkou Marek.
„Kým prídu aj ostatní, ty už budeš hotový na kompletku. Máš ty vôbec rozum?“ – pustil sa moralizovať aj Vlado.
„No, lebo predo mnou tu stojí celý mozgový trust! A mimochodom, tu píšu, že rozumu mám päťdesiat dva percent, čo mi na vás dvoch bohato stačí. – flegmaticky odvetil Marek a pritom im ukazoval vypitú fľašu, na ktorej bola jediná malá nálepka s nápisom: slivovica 2010, 52%. Tí dvaja sa začali smiať. A smiali sa aj cestou do pivničky s dvoma džbánmi a jednou fľašou v rukách.
„V rámci šetrenia vašich nôh prineste radšej hneď liter!“ - zakričal za nimi ešte Marek a začal sa okamžite zaujímať o rozvoniavajúci guľáš. Tí dvaja si najprv naliali po dva deci, až potom naplnili oba džbány. Po ceste ešte zobrali litrovku domácej slivovice. Keď ho zbadali, ako sa zvŕta pri kotline, starosta sa začal smiať, ale Noro naopak bedákať: „Preboha, čo si s tým robil?“
„Len som priložil na oheň a dosypal papriku...“
„Ale to sa malo len pomaly dusiť! A paprika zhorkne, keď sa dá takto skoro...“ - Norovi sa pomaly tisli slzy do očí.
„Veď je to len guľáš...“
„Všetko má svoj postup! Nemôžeš suroviny len nahádzať spolu do kotliny, založiť oheň a čakať, že to bude dobré! Ako to len teraz zachránim?“
„Vy a tie vaše kulinárske recepty... Aj tak nikto neprekoná Maťovu oslavu štyridsiatky. Taký guľáš som odvtedy nejedol.“ - zaspomínal Marek.
„Teraz mám štyridsiatku ja! A naozaj ho už neprekonám, keď si mi to celé pokazil!“ - Noro už chytal obrátky.
„Ukľudni sa. Aspoň to máš na koho hodiť. Mne sa všetci smiali skoro mesiac po mojej oslave.“ - tíšil ho starosta: „Vieš, Maťo...“
„Dajte mi konečne pokoj s Maťom! Ten ma tiež naštval! Sľúbil mi čerstvé mäso a doteraz sa tu neukázal, ani mi neberie telefón! Keby nebolo teba Vlado, tak teraz varím bravčový...“ - Noro dvihol pohár a štrngol si so starostom: „Ešte raz ti ďakujem za toho mrazeného srnca. Máš to u mňa.“
Aj Marek si pripil, len tak priamo z fľašky: „Bol som pri tom, keď Maťo varil ten svoj guľáš. Použil tri zmesi korenín: bravčové pečené, steaky a barbeque. Ešte dosypal veľa čierneho korenia a papriku dával iba sladkú...“
„Tak to by určite neurobil. Nepoužil by zmesi korenín a už vôbec nie barbeque!“ - odbil ho Vlado.
„Veď vám vravím, že som bol pri tom...“
„Keď som prišiel vtedy na oslavu ja, tak ty už si spal opitý na gauči.“ - usmial sa pri tej spomienke Noro: „Boli len dve hodiny.“
„Áno, opil som sa pri varení... A keď vám poviem, že to mäso bolo také bledé, že si doteraz myslím, že bolo kuracie...“
Tí dvaja sa začali smiať: „Ty si fakt debil, guľáš z kuraťa!“
„Vravím iba to, čo som videl. Totiž Maťo...“
„Už ho viac nespomínaj! Fakt ma sere!“ - prestal sa smiať Noro.
Keď Vlado zbadal, ako sa zmenila oslávencova nálada, vložil sa do toho: „Dobre, kľud. Ja ako starosta obce Sokol vyhlasujem, že odteraz, až do jeho príchodu, nikto nespomenie Maťa. Ale na oplátku ho musím ešte raz pochváliť za najlepší recept na guľáš na svete! Nikto z nás ho nikdy neprekonal, nech sme použili akékoľvek mäso a akýkoľvek postup...“
„Ale ja som ten svoj ešte nedovaril...“ - protestoval Noro.
„Ale už teraz je vidno, že bude na hovno!“ - pustil hlášku Marek.
Zase sa smiali. Popíjali, občas premiešali guľáš, boli aj pri stole za ženami. Akonáhle nálada klesala, stačilo, aby niektorý z nich zakotkodákal, alebo zakikiríkal a v momente sa začali znovu smiať. Do pivničky išli ešte dva krát... Zrovna miešali guľáš, keď prišiel ďalší gratulant. Teda prišiel, skôr priletel. Noro ho chcel privítať a s úsmevom mu podával ruku, ale Tono len okolo neho prebehol, postavil darčekový kôš na stôl a vrátil sa k chlapom: „Zle je!“ - povedal tak, aby ho ženy nepočuli.
Ten idiot mi ani nezagratuloval - blyslo Norovi hlavou.
„Čo sa deje?“ - spýtal sa starosta.
„Pred Čurkovcami stoja fízli! Päť áut“ - dal do pľacu novinu Tono.
Pred naším Maťom?
„Čo tam chcú?“ - vyzvedal ďalej Vlado.
„Hľadajú zbrane!“
Dobre som schoval svoju pušku?
„Buďte v kľude, nič nenájdu.“
„Ale on nie je doma. Naháňajú ho po hore! Vraj pri Kysaku postrelil policajta! Je ich asi stovka.“ - prezradil Tono.
Sto na jedného? Nemá šancu.
„No do riti! Tak to si dobre zavaril! Kvôli pytliactvu by dostal pokutu a zobrali by mu zbrane, teda tie legálne...“ - Marek začal vytriezvovať.
„Ty to nechápeš! On nestrieľal zverinu, ale ľudí!“
Jak, ľudí?
„Čože?!“ - nechcel veriť vlastným ušiam starosta.
„Pred dvoma rokmi vraj zastrelil nejaké dve mladé baby a teraz tuším Švajčiara...“ - zaklincoval Tono.
Preboha! Náš Maťo...
„To nie je možné! Tomu neverím!“ - bránil ho pred celým svetom a pred sebou Vlado.
„Ale on tých ľudí dokonca jedol!“
Čoooo... - Norovi sa zastavil rozum.
„Čože?!“
„Je to kanibal!“
Norov mozog stál aj naďalej. Absolútne ničomu nerozumel. Zato jeho telo to pochopilo okamžite: Podlomili sa mu kolená, klesol k zemi a tak ako bol na všetkých štyroch začal kŕčovito vracať...