Dúfal, že k tomu nedôjde. Dúfal, že sa v spánku navzájom pozabíjajú, ale nie, boli slabosi, museli s tým prísť za ním. Rozmýšľal čím si to zaslúžil? Tým, že bol slávny? Že sa jeho tvár dostala na obal počítačovej hry? Že rozhodoval futbalové zápasy? Bol rovnaký slaboch ako oni, tiež to nechcel rozhodnúť...
X X X
Keď sa lietadlo zrútilo do mora, trup sa rozlomil na dve časti. Predná až po krídlo ostala na hladine dlhšie. Len preto stihol siahnuť pod sedadlo, vytiahnuť plávajúcu vestu, až potom ho zaliala voda. Ako sa rozhliadal okolo vo svetle šľahajúcich bleskov, videl, že sa to podarilo viacerým. Bolo ich snáď dvanásť, trinásť, až do rána, potom priplávali žraloky.
Je zvláštne, že keď vám dáva letuška poučenie, ako sa pripútať a čo robiť v prípade nebezpečenstva, spomenie aj to, že sa letí nad morom a ukáže vám záchrannú vestu, aj ako sa používa. No ani slovkom sa nezmieni, ako od seba odohnať tie krvilačné beštie...
Večer nasledujúceho dňa zostali len siedmi: dvaja Francúzi, nemec s dvomi deťmi, on sám a jediná žena, ktorá síce rozprávala v jednom kuse, ale nikto z ostatných jej nerozumel. Rozprávali sa medzi sebou anglicky, hoci starší syn toho Nemca musel občas niečo otcovi preložiť, no ona nevedela ani jednu z tých troch rečí.
Na obed ďalšieho dňa, práve keď slnko najviac pálilo, ich morský prúd doplavil na maličký korálový ostrovček. Každý z nich si našiel kúsok rovného miesta, nejakú priehlbinu na sedenie, alebo len tak opretý o seba navzájom, vysilený zaspali.
X X X
Zobudil sa na ukrutný smäd. Tvár mal spálenú od slnka, dokonca sa mu už začínala šúpať koža na jeho lysej hlave. Až po chvíli si uvedomil, že ho zobudil hluk: dvaja Francúzi sa bili s tou Ruskou, Poľkou, Slovenkou, či čo bola vlastne zač, o jej kabelku.
„Nechajte ju na pokoji!“ – skríkol na nich.
„Má tam vodu a nechce nám ju dať!“ – odvrkli a pokračovali ďalej.
Okamžite jej prišiel na pomoc. Tých dvoch odsotil tak prudko, že skončili až v mori. Voda ich schladila.
„Nikto ti neublíži, nemusíš mať strach.“ – chlácholil ju.
„Ak tam má vodu, mala by sa s nami rozdeliť, mám tu deti“ – povedal mu za chrbtom Nemec.
„Nemala! V tej rýchlosti ako jediná neprepadla panike a stihla si zobrať aj kabelku. A to nehovorím o tom, že s ňou plávala celý deň. Zaslúži si prežiť.“
„Ale mi tu zomrieme...“
„Nikto z tohto sveta neodíde živý, každý musí umrieť. Ďakuj bohu za tento deň, mohol si byť mŕtvy už včera. Všetci sme mali šťastie, že žraloky útočili iba na zranených a krvácajúcich.“
„Tie potraviny a voda sú všetkých,“ – Francúzi už vyliezali z vody: „Rozdeľ ich ty, keď si taký spravodlivý...“ – povedal jeden z nich.
„Nie!“ – zhrozil sa.
„Áno. Videl som ťa pískať, si prísny, ale spravodlivý...“ – dodal druhý.
„Si najspravodlivejší človek na svete, akého poznám“ – pritakal Nemec.
„NIE!“ – otočil sa k východoeurópanke. Ona len čosi drmolila tou svojou rečou, hlavou kývala na znak súhlasu a podávala mu kabelku.
„My jej síce nerozumieme, ale ona nám očividne áno. Rozdeľ to ty, aj ona to chce.“
„Nie... Viete čo vlastne odo mňa žiadate?“
Ostalo ticho, muži sklopili zrak. Žena niečo povedala, zostala ticho, zvážnela, sklopila celú hlavu, ruka s kabelkou ostala vystretá smerom k nemu. On si ju vzal, čupol si a medzi kamene vykladal poklady: pól litrová fľaša minerálky, dvojdecový krabicový džús a jeden keksík. Ešte tam mala peňaženku s dokladmi, akési maľovátka, parfém a sklenený pilník na nechty. Aha, takto sa pašujú zbrane do lietadla, blyslo mu hlavou, potom ho zlomil na dve síce nerovnaké, ale zato ostré a špicaté kusy. Jeden z nich podal Nemcovi: „Choď zabiť svojich synov.“
„Čože?!“
„Aj tak dlho nevydržia a nám by zostalo viac vody.“
„Nikdy!“
„Tak zabite vy dvaja jeho“ – podával druhú polovicu Francúzom.
„To nikdy neurobíme“ – odpovedali obaja naraz.
„Ale veď Francúzi nemajú Nemcov radi.“
„Robiť si posmech z národa je niečo iné ako zabiť človeka.“
Vzkypela v ňom žlč: „Ani jeden nie ste ochotný nikoho zabiť, ani len tú ukecanú ženskú, ale odo mňa žiadate, aby som rozhodol o smrti všetkých siedmich!“
„Ako to?“ – opýtal sa starší Nemcov syn.
„Na každého z nás vychádza deci vody, v týchto horúčavách sme všetci zajtra na obed mŕtvy...“
„Aspoň budeme mať všetci rovnakú šancu“ – povedal mladší syn.
„Nikdy sme nemali rovnakú šancu! Keby to mala len pre seba, vydržala by dlhšie, má útlejšiu postavu. Alebo jeden z vás dvoch...“ – otočil sa na otca: „Ty rozhodni ktorý...“
Nemec si schoval tvár do dlaní. Francúzi pozerali kamsi do vody. Východoeurópanka bola výnimočne ticho a zdarilo sa vyhýbala jeho pohľadu. Synovia sa tvárili, že sa ich to netýka.
„Dobre teda. Považujete ma za spravodlivého človeka, rozhodnem tak, ako očakávate, že by som mal rozhodnúť. Každému rovnakým dielom..."
X X X
Ďalší deň večer našli ich telá záchranári. Museli ich identifikovať podľa chrupu, pretože koža, spálená slnkom, sa nadúvala vo veľkých pľuzgieroch. Žila iba žena, ktorá stále rozprávala, ale nik jej nerozumel. Zomrela vo vrtuľníku o dvadsať minút neskôr...
Jej posledné slová patrili najspravodlivejšiemu človeku na svete: „ DURAK!“