HRDINA.
Vasilij cítil, ako mu po chrbte stekal pot. Za prvé bolo v celej ponorke šesťdesiat stupňov celzia a za druhé sa bál, že ich zbadali. Pred plavbou mu nadriadení prízvukovali, aké je utajenie dôležité a teraz takáto smola. Neboli na hladine ani pól hodinu, keď vojak od sona hlásil prilietajúce lietadlo. Núdzovým ponorom klesli do hĺbky sto metrov a potom len čakali. Za tú chvíľku, čo boli hore, nestihli ani poriadne vyvetrať, nie to ešte dobiť batérie. Preto v celej ponorke svietili iba núdzové svetlá nad priechodmi. Spotené a vystrašené tváre námorníkov viac osvetľovali kontrolky na paneloch prístrojov. Uvedomoval si, že sa musia čo najskôr znova vynoriť.
Kapitán ponorky B-59 Valentin Savitsky podišiel k službukonajúcemu vojakovi pri sone a pohľadom sa ho spýtal, či niečo počuje. Ten iba potočil hlavou, koľko mu káblik od slúchadiel dovolil. Kapitán pozrel na hodinky a potom ukázal všetkých desať prstov. Takže počkajú ešte desať minút. Vasilij sledoval ostatných, ako im oči behali po tmavých kútoch ponorky a každých päť sekúnd sa vracali k veľkým nástenným hodinám. Uvedomil si, že na plavbe sú už štvrtý týždeň, s Moskvou sa im podarilo spojiť iba raz, po dvadsiatich dňoch plavby a vtedy dostali ten rozkaz zostať na mieste a v utajení čakať na ďalší. Dochádzali im zásoby jedla a vodu už teraz mali iba na prídel, jeden pohár na deň. Tak, pre boha, z čoho sa tí chlapi tak potia?!
Po desiatich minútach sa lietadlo vrátilo. Opisovalo na oblohe obrovský kruh, akoby radista v ňom niečo zachytil. Ruskí námorníci v ponorke napäto čakali na príhodnú chvíľu na vynorenie, ale po štvrtom prelete lietadla ich nádej zhasla. Vojak od sona hlásil, že počuje lode. Asi dvadsať, rôzne veľkosti a výtlaky, z toho dve obrovské, pravdepodobne lietadlové. Vasilij v duchu oplzlo zanadával – sú prezradení... Američania ich nesmú dostať. Kríza vrcholí, prezident Kennedy je na Sovietsky zväz nabrúsený kvôli Kube a oni majú na palube špeciálne zbrane. Iba kapitáni a prvý dôstojníci na každej zo štyroch ponoriek a on sám ako veliteľ celej flotily vedeli, že špeciálne znamená atómové.
Začala sa osemnásť hodinová hra na mačku a myš. Vasilij s obdivom sledoval rozkazy skúseného kapitána Valentina Savitskyho. Posunkami udeľoval rozkazy, očami sledoval všetky manometre a kontrolky a občas si zložil čiapku a vreckovkou utrel plešinu. Bol by im unikol, blyslo mu hlavou, len keby boli batérie plne nabité...
Američania pritvrdili...
„Hlbinné bomby!“ – Skríkol vojak od sona.
Všetci stŕpli v očakávaní tlakovej vlny.
Prvý výbuch bol vzdialený 800 metrov.
„Útočia na nás!“ – kapitánovi preskočil hlas o oktávu vyššie: „Prineste mi z trezoru rozkazy a odpaľovacie kódy!“ – otočil sa s rozkazom na prvého palubného dôstojníka.
Prečo len Moskva každú noc mlčala? Vasilij by dal rok zo svojho života, len keby mohol vedieť, čo sa deje na povrchu...
Druhý výbuch bol vzdialený 650 metrov. Tlaková vlna ich trochu rozhojdala.
„Naozaj sa to začalo?“ – nechcel veriť Vasilij.
„Hádam si nemyslíte, že zrovna tu majú náhodou cvičenie?“ - cynicky utrúsil Valentin Savitsky.
Na veliteľský mostík sa vrátil prvý palubný dôstojník s dvoma veľkými zapečatenými obálkami v ruke. Kapitán ich otvoril, odpaľovacie kódy podal navigátorovi a on sám čítal rozkaz: „Súdruhovia, máme tú česť zničiť mesto Jacksonville na Floride!“
Tretí výbuch bol vzdialený 470 metrov, ale hlbšie ako dva predošlé.
„Blížia sa! Akoby presne vedeli, kde sme!“ – Vasilij sa musel držať, aby nepadol.
„Máte to?!“ – netrpezlivo sa otočil kapitán na navigátora. Ten ešte pár sekúnd pomocou šifrovacích tabuliek lúštil kódy: „Áno, súdruh kapitán!“ – a do palubného telefónu začal diktovať súradnice operátorovi torpéd.
„Prvé odpálime torpédo číslo tri!“- rozhodol kapitán.
„Práve to je špeciálne...“ – namietol Vasilij.
„Na ďalšie už možno nebudeme mať čas.“ – odvrkol mu Valentin, otočil sa k prvému palubnému dôstojníkovi a nastavil ruku: „Vašu polovicu kľúča!“
Ten zvesil z krku retiazku z kľúčom a podal mu ju. Kapitán si zvesil svoju časť, spojil ich dohromady, zasunul do odpaľovacej skrinky a pootočil: „Job tvaju mať!“ – zahrešil, keď sa na skrinke rozsvietili červené kontrolky.
Štvrtý výbuch bol vzdialený 310 metrov a presne v ich hĺbke. Tlaková vlna zhodila námorníkov z nôh. Plášť ponorky hrozivo vŕzgal. Na niektorých miestach začala dnu presakovať voda. Kapitán sa snažil zúfalo niečoho zachytiť, ruka šmátrala v povetrí, zachytila retiazku na kľúči, ale tá sa roztrhla a on spadol tak nešikovne, že si rozbil hlavu o zábradlie, čiapka sa mu skotúľala o palubu nižšie. Vasilij to ustál len vďaka tomu, že sa kŕčovito držal madiel periskopu.
Naozaj na povrchu začala atómová vojna? Tá posledná? To preto Moskva nič nevysielala, lebo všetci sú poschovávaní v atómových krytoch? Alebo, čo je ešte horšie, Moskva už neexistuje? Preboha, blyslo Vasilijmu hlavou, kapitán má pravdu! Prvé torpédo vystrelíme to špeciálne! Pozrel sa na panel ovládania práve v tej chvíli, keď prvá červená kontrolka zhasla a nad ňou sa rozsvietila zelená: "Prvé torpédo je pripravené na odpal!" - zahlásil kapitánovi, ktorý sa otrasený dvíhal zo zeme.
Na veliteľský mostík prichádzal prvý strojný dôstojník s pohárom vody v rukách a so sklonenou hlavou prenikavo pískal. Preboha, už aj jemu preskočilo? Sklenený pohár držal iba končekami prstov oboch rúk, jemne s ním točil v smere hodinových ručičiek a pískal priamo naň. Vasilij ho mal najradšej z celej posádky a nie len preto, že bol vždy ochotný si s ním zahrať šach. Jeho vitalita, optimizmus a úsmev boli tie atribúty, pre ktoré vyhľadával jeho prítomnosť. A teraz toto...
Druhá červená kontrolka zhasla a nad ňou sa rozsvietila zelená.
"Poďme, poďme!" - nervózne kričal kapitán. Krv z rany mu stekala po čele.
"Tvoj dnešný prídel vody, myslím, že ju budeš teraz potrebovať." - podával mu pohár prvý strojný dôstojník.
Vasilij mu chcel niečo odpovedať, ale zrazu mal tak sucho v ústach, že prijal vodu bez slova. Ešte nikdy na žiadnej ponorke nevidel sklenený pohár. Voda v ňom mu pripadala iskrivá, taká žiarivá, akoby ona sama v tej tme vydávala jemné svetlo. Napil sa...
Akoby ho osvietilo! Niektorí námorníci nespali už štyridsať osem hodín. V tom teple a s tak malým prídelom vody sú všetci dehydrovaní. Nevyvetraná ponorka znamená zvýšený obsah kysličníku uhličitého vo vzduchu spolu s výparmi z nafty a kyseliny z batérií. Všetci sú už priotrávení. A keď preskočilo už aj prvému strojnému dôstojníkovi, ani on sám neuvažuje normálne...
Piaty výbuch bol vzdialený 160 metrov, ale iba desať metrov pod hladinou. Rebrá s plášťom vydávali kakofóniu zvukov. Voda sa dnu valila na viacerých miestach a silnejšími prúdmi.
V tom zhasla tretia červená kontrolka a nad ňou sa rozsvietila zelená.
"Pálim!" - skríkol kapitán a odklopil plastový kryt nad tlačítkom.
"Nie!" - zvolal Vasilij.
"Ako to že nie? Vonku už zúri atómová vojna!"
"Ste si tým istý? Viete, že špeciálnu zbraň môžete použiť iba na priamy rozkaz z Moskvy?"
"Alebo ak útočia na ponorku! Mám dva hlasy!"
"Kapitán Valentin Savitsky! Ja, kapitán druhého stupňa Vasilij Archipov, veliteľ tejto flotily a váš priamy nadriadený, nariaďujem zaistiť zbrane a pripraviť sa na vynorenie! Vykonajte rozkaz!"
"Toto si v Moskve zodpoviete!" - precedil pomedzi zuby kapitán, vytiahol z odpaľovacieho zariadenia kľúč a podal ho Vasilijmu.
"Ak nás hore dostanú, ostatní budú vedieť, čo majú robiť. Ale ak je tam všetko v poriadku, vynoria sa aj oni a pôjdeme domov. V každom prípade my tú vojnu nezačneme." - Vasilij si zavesil kľúč na krk.
"Ale čo ak už vojna vypukla?"
"Tak do tridsiatich šiestich minút nastane koniec sveta a o jeden atómový hríb viac či menej tam už moc nezaváži.
X X X
Všetci dobre vieme, ako to bolo ďalej. Hoci Vasilij Archipov zachránil štyri ponorky aj s posádkami a vlastne celý svet, jeho nadriadení to považovali za zlyhanie. Na dlhé roky mu bol zastavený služobný postup. Nikdy viac nevelil, ba ani sa neplavil na žiadnej ponorke. V roku 1975 sa stal náčelníkom Kaspického učilišťa vojenského námorníctva. Zomrel v roku 1998, tak ako veľa námorníkov z osudnej plavby oveľa skôr, na následky choroby z ožiarenia.
Talianska vláda mu posmrtne v roku 2003 udelila cenu ROTONDY - Anjel našej doby. Na slávnostnej ceremónií zazneli aj tieto slová: "Nikto nevie, čo ho primälo sa takto rozhodnúť, ale všetci mu za jeho rozhodnutie navždy ďakujeme!"
NEZNÁMY.
Mimo rodnej dediny sa mu vždy všetci smiali za jeho názory. Akoby on za to mohol, že jeho mama bola šamanka a už od útleho detstva mu vštepovala úctu k životu. A pre ňu bolo živé naozaj všetko: počínajúc človekom, cez zvieratá, hmyz, rastliny, nerasty, končiac až svetlom. To všetko bolo pre ňu v pohybe, malo to energetickú výmenu a s láskou to vedome spolupracovalo s okolitým svetom - a teda živé.
On si najviac obľúbil vodu. Vždy miloval myšlienku, že keď si ponorí ruku do akéhokoľvek prameňa, tak sa vlastne dotýka všetkých morí sveta.. Voda je vždy v spojení...
Rád sledoval obrazy, ktoré sa mu vynárali v mysli, keď ležal na brehu potoka a ruku mal vloženú do prúdu. Videl dná oceánov, ryby aj lode brázdiace ich vody, dokonca mestá na pobreží, aké nezahliadol ani v kine v meste. Tam väčšinou premietali o matičke Moskve, ale toto bolo niečo úplne iné. V duchu si prisahal, že sa aspoň po jednom naozaj poprechádza.
Časom sa začal s vodou rozprávať. To ona sama mu prezradila tajomstvo, ako ju rukami zmagnetizovať, vírením zenergetizovať a pískaním nabudiť tak, aby mamine bylinky mali desať krát väčší účinok. Ten vysoký tón si pískal hocikedy, aj keď bol sám, veď voda je aj v ňom, tak prečo ju nepotešiť? Nikdy nepočul o výskume Viktora Schaubergera, ani nevidel jedinú fotku Masaru Emota a predsa vedel, že voda má pamäť. Ani len netušil, že práve táto jej vlastnosť sa neskôr bude využívať v homeopatikách.
Posmešky začali na strednej škole v meste. Nik mu nepovedal menom, všetci ho poznali pod prezývkou Vadá. Spolužiaci mu robili napriek a profesori ho odbíjali s jeho teóriou, že voda ho vždy ochráni. Keď sa iba pousmial a tíško poznamenal, že nikdy neutrpel žiadny úraz a ani nebol nikdy chorý, smiali sa mu ešte viac. Nerozumel tomu, smiali sa tak, akoby mali pravdu naozaj oni...
Po ukončení strojnej fakulty dostal povolávací rozkaz. Akoby si ho zavolala sama voda – narukoval k námorníctvu. Odvelili ho k Čiernomorskej flotile. Hoci sa plavili aj po Stredozemnom mori a občas vyplávali cez Gibraltár na šíri oceán, domovský prístav zostával na Kryme. Ale on chcel viac! A keďže bol inžinier z robotníckej rodiny a riadnym členom komunistickej strany Sovietskeho zväzu, po ukončení základnej vojenskej služby a upísaní sa k armáde natrvalo sa dal preložiť na ponorky. Sovietske ponorky v tých časoch brázdili vody všetkých morí a oceánov, a on sa mohol aj zblázniť od šťastia. Všade naokolo bola voda, dokonca aj nad ním!
Vrcholom jeho vojenskej kariéry bolo nalodenie sa na ponorku B-59 ako prvý strojný dôstojník v tú osudnú jeseň roku 1962.
Potom už veci nabrali rýchli spád... Degradácia a vyhodenie z armády s potupou. More viac nevidel. Vrátil sa do svojej rodnej dediny a prebral po svojej mame údel ľudového liečiteľa. Žije tam dodnes a za pekného počasia ho vídať, ako leží so zatvorenými očami na brehu potoka s rukou ponorenou do prúdu jeho milovanej vody.
Poznámka autora:
Inšpirované skutočnými udalosťami. Každé meno sa dá vygoogliť.