Kde bolo, tam bolo, a bolo to veľmi, veľmi vysoko, sa z mamy vlhkosti a otca tlaku zrodila Kvapienka. Najprv ju ani nebolo vidieť, taká bola maličká. Bola to vlastne len vodná para s nejasnými kontúrami. Ale postupom času, ako papkala od mamičky vlhkosť, rástla a ako ju formoval oteckov tlak, jej kontúry aj názory boli čoraz ostrejšie. Veľa krát mu aj povedala, že nemá pravdu, že ona si na všetko pamätá, ale on bol dospelý, jej otec, a tak musela poslúchať. V tejto rozprávke to bolo proste tak! Aj keď presne nerozumela tomu, že... prečo? Stále sa pýtala, prečo rozhodujú silnejší a nie múdrejší a prečo, keď hovorí ona, maličká, potichu, všetci sa prekrikujú a nikto nepočúva, ale keď zreval jej otec svojím silným hlasom, všetci stíchli a napínali uši, akoby šepkal... Bolo to tu akési divné...
Cítila sa osamelá, lebo jej nikto nerozumel. Aj ostatné kvapky, ktoré spoznávala sa jej smiali, jej večným otázkam. Prečo? Nemala sa s kým porozprávať o svojich spomienkach a tak časom zabúdala. Ostal v nej iba taký zvláštny pocit, že musí niekam ísť a niečo urobiť, ale naozaj nevedela kam a čo. Vedela iba to, a to vedela naisto, že v tejto rozprávke naruby už nechce ostať. A tak sa ešte raz poriadne napapkala, nabrala váhu a odvahu a odtrhla sa z domu.
Bolo to úžasné! Letela! Jej blonďavé vlásky trepotali vo vetre, ako sa ponáhľala dolu. Zase bola šťastná, tu mohla byť sama sebou. Chvíľku letela rýchlo, potom pomaly, raz sa nechala unášať vetrom doľava, potom zase doprava. Vystrájala a šantila, len naspäť sa jej vôbec nechcelo. Stále chcela zažívať niečo nové, nepoznané...
„Ahoj. Ja som Kvapuška“- oslovila ju rovnako maličká kvapka ako ona.: „Ako sa voláš ty?“
„Kvapienka. Myslela som si, že letím sama.“
„Kdeže, je nás tu veľa. Zlý vietor nás odtrhol z domu.“
„Vietor je dobrý, chce sa s každou kvapkou iba hrať“- povedala Kvapienka, chytila Kvapušku za ruky a vo vetre sa nechala okolo nej unášať, akoby tancovali. Točili sa tak rýchlo! Šťastím sa začali smiať. A smiali sa aj všetky kvapky okolo, ktoré ich tanec sledovali. Ich ruky sa už neudržali a odleteli od seba veľmi ďaleko. Vzápätí sa však k sebe vrátili.
„Takže vietor je dobrý?“- opýtala sa Kvapuška.
„Páčilo sa ti to alebo nie?“
„Áno, veľmi. Bolo to super!“
„Tak potom musí byť dobrý, keď ti spravil takú radosť.“
„Budeme kamarátky?“
„Iba tie najlepšie.“- odpovedala Kvapienka a zase ju chytila za ruky a začali znovu tancovať. Ostatné kvapky ich napodobňovali a za chvíľu sa už krútili všetky. A všetky sa aj od šantenia a radosti aj smiali, iba jedna jediná obďaleč plakala. Kvapienka sa ihneď vydala k nej. Bola to väčšia a staršia kvapka, ako ona a práve si utierala slzy.
„Dobrý deň, teta kvapka, prečo plačete?“
„Mňa to tu nebaví.“
„Ako je to možné? Veď tu je samá zábava.“
„Hej, vy si tu pekne tancujete a na mňa nikto neostal.“
„Tak poďte tancovať so mnou.“- povedala Kvapienka, chytila tetu za ruky a začala sa okolo nej točiť.
„Aj tak ma to tu nebaví. Ty máš najlepšiu kamarátku a ja nie. A vôbec, chcem ísť hore.“- teta kvapka začala zase plakať.
„Prečo chcete ísť hore, keď tu je lepšie?“
„Je tu lepšie, ale trošku sa bojím.“
„Čoho?“
„Stále letíme dolu a ja neviem, čo nás tam čaká...“
„Veď to nevie nikto! A nikto sa kvôli tomu nestrachuje.“
„Ale ja sa bojím, som tu taká sama.“
Kvapienka zavolala svoju najlepšiu kamarátku Kvapušku, nechala ju pri tete kvapke, aby nebola sama a mohli spolu tancovať a ona sama, hnaná zvedavosťou zrýchlila, len aby sa dostala čím skôr dolu a zistila, čo ich tam vlastne čaká. Letela tak rýchlo, ako len vládala.
„Dávaj pozor! Skoro si ma zrazil!“- skríkol na ňu jeden chlapec, okolo ktorého letela. Pribrzdila, aby ju dobehol.
„Si veľmi rýchly, dáme si závody?“- spýtal sa, ale potom si všimol, že je kvapka a dodal: „Ty si dievča? S dievčatami nezávodím.“
„Volám sa Kvapienka. Prečo nezávodíš s dievčatami?“
„Ja som Kvapčo. Nebolo by to fér, všetci vedia, že dievčatá sú slabšie ako chlapci a ja som najrýchlejší z nich.“
„Fíha, aký si namyslený.“
„Nie som!“
„Ale bojíš sa, že by som mohla vyhrať ja, však?“
„A nebojím!“
„Tak ma teda predbehni.“- povedala Kvapienka a zrýchlila.
Chvíľu spolu závodili, navzájom sa predbiehali, až Kvapčo práve, keď bol prvý, povedal: „Stačí. Ďalej už nezávodím.“
„Pokračujme ešte chvíľu, naozaj som nevedela, že závodiť je také zábavné.“
„Nie, už nevládzem. Vzdávam sa. A nebudem sa ani hnevať na to, že ma predbehlo dievča.“- povedal Kvapčo a aby zakryl, že ho to predsa len trošku hnevá, opýtal sa: „Kam si sa tak ponáhľala?“
„Dolu. Nikto nevie, čo nás tam čaká, tak to chcem zistiť.“
„Ja to viem, ale nepoviem. Je to tajné...“
„Póóóvedz.“- prosila ho Kvapienka.
„Dobre, poviem. Ale iba preto, že si taká rýchla, ako ostatní kvapiaci.
„Tak čo je tam dole?“
„Zem.“- povedal hrdo Kvapčo.
„A to je všetko?“
„No, rastú na nej rastliny a stromy a žijú tam zvieratá a ľudia.“
„Ahá... A čo tam budeme robiť my?“
„My už nič. My tam máme iba prísť. Tam naša cesta končí.“
Veď táto rozprávka ešte poriadne ani nezačala a už má byť koniec? Chcela si na niečo veľmi dôležité spomenúť, ale sama nevedela, na čo.
„Takže tam náš let skončí?“
„Áno.“
„A čo bude potom?“- spýtala sa Kvapienka.
„Potom už nebude nič.“- odvetil Kvapčo.
„Akože nič?“
„Jednoducho vôbec nič. Je to koniec našej cesty aj koniec všetkým kvapkám. Iba tam smerujeme.“
„Kto to vravel?“
„Všetci to hovoria, úplne všetci.“
„Ja to nehovorím...“- nedala sa Kvapienka.
„Dobre teda, úplne všetci okrem teba. Stačí?“
„A ktorá kvapka z tých, čo to hovorí, už bola úplne dolu?“
„Ako sa môžeš tak hlúpo pýtať?“- Kvapčo už bol trošku nahnevaný: „Veď vieš, že odtiaľ sa už nedá vrátiť.“
Vedela, že má pravdu ona. Cítila to vnútri, celá sa rozžiarila a začala sa šťastím smiať:
„A ja že som hlúpa! Vy všetci ste si niečo vymysleli, každý k tomu niečo pridal a teraz tomu veríte. Ani jeden z vás to nevidel ani nezažil. Určite je tam tak dobre, že nikto sa nechce odtiaľ vrátiť ani na maličkú chvíľku. Ja sa na to teším!“- zakričala Kvapienka a zase o trošku zrýchlila.
Kvapčo zaostal. Nevadilo jej to, aj tak tam chcela byť prvá. Zbadala pod sebou niečo, asi nejaké lietajúce zviera, lebo to divne zaškriekalo, zamávalo krídlami a odletelo preč. Potom zbadala zem. Bola nádherná. Videla rôzne farby a cítila rôzne vône. Videla vysoké hory aj nízke kopce, hlboké lesy aj lúku, na ktorej rástol jediný strom. Zvedavo zamierila k tej lúke, vyhla sa stromu a nedočkavo sa blížila k tráve. A bolo to tu! Už videla zem medzi steblami trávy. Plná očakávaní, čo všetko tam zažije sa k nej rýchlo blížila. Už bola úplne blízko, blízučko, keď si spomenula na všetky tie reči o konci. Trošku sa zľakla.
„Čo ak je to všetko pravda?“- spýtala sa samej seba a spomalila. „Veď nikto sa nikdy nevrátil.“
A vtedy si sľúbila, že ak niečo potom ešte bude, tak sa vráti aspoň na maličkú chvíľku, aby to všetkým povedala. Potom zavrela oči, jej vnútorný hlas jej povedal:„ Nie, nie je to pravda.“ A s úsmevom na tvári šplechla.
Čas sa akoby zastavil. Všetko videla a počula ďalej, len akosi inak, krásne a naraz. Videla všetky kvapky, ktoré vo svojom živote stretla, počula ich, ba dokonca vedela, aj čo si myslia. Potešilo ju, že myslia aj na ňu. Uplakaná teta kvapka sa zase bála a spomínala na Kvapienku, ako chvíľu leteli vedľa seba a aké bolo príjemné mať sa porozprávať s niekým, kto nemá strach. Kvapčo zase myslel na to, aká je krásna, aké má pekné vejúce vlásky a aká je šikovná a rýchla, lebo ho predbehla. A Kvapuška, jej najlepšia kamarátka sa tešila na to, kedy sa znovu stretnú a budú spolu zase šantiť. Ách, ako ich mala všetkých rada. Vtedy si spomenula na svoj sľub. Ktorý si dala tesne nad zemou a odrazila sa.
Čas sa znovu rozbehol normálne. Kvapienka sa roztrieštila na tisíc maličkých kvapôčiek a letela hore. A každej kvapke, ktorú stretla, známej aj neznámej, zakričala z plného hrdla- „Vidíte, že sa to dá! Letím hore! A keď sa vám vo vzduchu páčilo, tak vedzte, že dole na zemi je to ešte lepšie a krajšie! Niet sa čoho báť, poďte za mnou.“- urobila fantastickú otočku a ponáhľala sa znovu dole na zem. Každá z jej tisíc čiastočiek doviedla na zem inú kvapku a tu sa spolu vítali a všetko im ukazovala. Teta kvapka už neplakala, Kvapčo sa nehneval, že ho predbehlo dievča a Kvapuška bola nesmierne rada, že ju konečne dobehla a že sú zase spolu. Kvapienka ich všetkých objala, ba dokonca aj úplne neznáme kvapky, akoby sa poznali odmalička.
„Čo budeme robiť teraz?“- Kvapienka chcela zase vedieť všetko prvá.
„Pôjdeme ďalej.“- povedala akási kvapka.
„Ale kam?“
„Tam za tým svetlom.“
Pomaly, pomaličky sa všetky kvapky spojili a vydali sa na ďalšiu cestu. Hovorili tomu, že tečú. Všetkým kvapkám sa to páčilo, bolo to zábavnejšie, ako lietať. Tam bol iba vietor a kvapky, ale tu na zemi bolo toho tak veľa! A toľko farieb! Tiekli pomedzi zelenú trávu, rôznofarebné kvety, po hnedej aj čiernej zemi a po sivých skalách. S niektorými kameňmi sa dokonca hrali. Na začiatku to bol veľký hranatý kameň, ale keď hra skončila, ostal z neho iba maličký a hladký okruhliak. V tejto hre bol lepší Kvapčo, ale keď sa vrátila hra na závody zvaná vodopád, vždy ho Kvapienka predbehla.
Po ceste spoznávali veľa nových vecí. Zistili, že kvapky žijú všade. V tráve, v kvetoch, v stromoch a dokonca aj v ovocí.
„Prečo je citrón žltý, keď je taký kyslý?“- dobiedzala Kvapienka do tety kvapky.
„A mal by byť vari inej farby?“
„Vieš teta, cukrík je sladký a je tiež žltý. Je taký dobručký, sladučký, až je z toho celý žiarivý a žltý. Ale citrón je kyslý, mal by byť tmavý až čierny.“
„Ahá“- teta kvapka zdvihla obočie, poobzerala sa okolo seba. Všetky kvapky okolo mali vlásky tmavé až čierne, iba Kvapienka žlté ako zlato:„Ahá!“
Kedže tu už nebolo treba slov na rozhovor, Kvapienka pocítila, že tetu trošku nahnevala, ospravedlnila sa a odtiekla ďalej ku Kvapuške.
„Ty si tomu zase dala.“
„Nespravila som to naschvál, nechcela som ju nahnevať, iba som bola zvedavá...“
„Viem, počula som vás obidve, akoby som bola pri vás.“
„Však som ti vravela, že je to tu lepšie. Tu nemôžu mať chalani pred nami žiadne tajomstvá.“
Chvíľku tiekli ticho, šťastné, že sú spolu. Kvapienka si všimla, že tečú stále rýchlejšie a rýchlejšie. Aj sa jej zdalo, že sú už bližšie k tomu svetlu. Spredu sa ozval nejaký šum. Znel tak povedome, akoby sa vracala domov. More! Okamžite to vedela. Na všetky svoje otázky tu nájde odpovede. Tu sa jej nikto nebude smiať za jej večné- Prečo?- stačilo sa len v duchu opýtať a hneď vedela odpoveď.
„Čo je to svetlo, za ktorým sme sem prišli?“
„Slnko.“
„Prečo sa dotýka mora?“
„Lebo zapadá.“
„Prečo je cukrík sladký?“
„Lebo je z cukru.“
„Prečo je citrón žltý?“
„Lebo dorastá na slnku.“
„Prečo sa Kvapčo na ňu hneval?“
„Pretože prehral prvý krát.“
„Nahnevá sa na ňu niekedy Kvapuška?“
„Nie.“
„Prečo nie?“
„Lebo je to tvoja najlepšia kamarátka.“
„Prečo teta kvapka plakala?“
„Lebo sa trošku bála.“
„Ale prečo sa bála?“
„Lebo kvapky sú už raz také. Keď sú dlho na jednom mieste, zvyknú si a myslia si, že im je dobre. Nevedia, že im môže byť aj lepšie, inak, ale lepšie.“
„Vždy im môže byť lepšie?“
„Vždy.“
„Prečo sú niektoré kvapky rýchlejšie?“
„Lebo sú poháňané zvedavosťou.“
„Sú preteky a tance dôležité?“
„Veľmi dôležité.“
„Ale prečo?“
„Aby sa kvapky medzi sebou skamarátili.“
„A lietanie je dôležité?“
„Ešte viac.“
„Ale prečo?“
„Aby si nazbierala všetky tieto otázky, na ktoré ti teraz odpovedám.“
„Môžem si to ešte niekedy zopakovať?“- opýtala sa naposledy Kvapienka.
„Ahoj.“- odpovedalo jej more.
A ako sa vodná para z povrchu mora odparila a stúpala hore, naposledy zakričala:
„Ešte som sa ťa chcela opýtať...“
More tíško zašumelo- „Ešte ti budem odpovedať, maličká, veľakrát...“