Videl som nádherný, košatý, starý strom.
S listami, v ktorých tvorí kyslík, sa mu hral vietor, v jeho konároch hniezdili vtáky, po jeho kmeni lozila veverička, v jeho koreňoch mal noru jazvec a s jeho plodmi, bukvicami, ktoré boli popadané všade naokolo, sa živil diviak.
A videl som blázna, ktorý ho sťal... Mal sotva dvadsať, celý svet tu bol preňho, nie naopak. Všetkému sa smial.
„Ten strom rástol minimálne päť krát toľko, čo Ty“- povedal som mu.
„Nebuď malicherný, jeden strom...“- s úsmevom mávol rukou.
„Na svete je sedem miliárd ľudí, keď každý len mávne rukou...“
„No a čo?“ prerušil ma. Mladý, arogantný človek. Zajtrajšok ho vôbec nezaujímal.
A vtom som uvidel čosi iné. Videl som jeho, už ako starého, šedivého muža, ktorý drží svoje vlastné maličké vnúča pod krkom a pomaly, pomaličky ho dusí...