Sníval sa mu nádherný sen. Bol práve v práci a hádal sa s opozičnými poslancami. Nadávali mu, urážali ho, ale jemu to bolo jedno. S vedomím, že teraz ryžuje on a nie oni, smial sa im do tváre...
Zobudil sa na niečo studené...
Hlaveň revolveru 357 magnum sa mu opierala o čelo. Pred očami mal bubienok a videl, že je nabitý, kohútik natiahnutý.
„Zostaň ticho, rozumel si?“ – hlas prichádzal spoza pažby.
„Áno.“ – zašepkal. Horúčkovito rozmýšľal. Kde je žena s deťmi? Aha, spomenul si, že včera odcestovali k svojej mame, vrátia sa až v nedeľu. Kto to je? Zlodej? Čo chce? Čo nevie, kto som?
„Daj ruky nad paplón.“
Poslúchol. Hlaveň opretá o jeho hlavu bola silným argumentom. Votrelec mu nasadil putá. Kovové, policajné. Takže zabiť ho nechcel, to by už dávno urobil. Rozmýšľal, koľko má v sejfe. Sto – dvesto tisíc? Fakt nevedel. No bol si na sto percent istý, že na peniazoch ležia dvoje Rolexky a ženin diamantový náhrdelník. Tie veci aj tak nepredá nikde pod rukou. Nech si vezme hotovosť a vypadne. Je to síce dosť peňazí, ale za chvíľku ich má naspäť... Usmial sa: „Kód na trezor je 12-99. Vtedy sme založili našu stranu.“
„Ja som tu kvôli tebe.“ – nočná lampička zasvietila.
Okamžite zavrel oči: „Nechcem vás vidieť! Ešte som vás nevidel! Zoberte si tie peniaze a choďte...“
„Robo, otvor si oči a nevykaj mi. Nie som tu pre peniaze, tie vyriešia iný. Ja som tu kvôli tebe.“
„Čože?!“ – hlas sa mu zdal povedomý. Otvoril oči, pár krát s nimi zamrkal kvôli svetlu. Spoznal ho. Bol to Milan, chlapík z parlamentného bufetu. Koľko krát sa už spolu opili... Strach z neho spadol, okamžite začal vstávať: „Čo je to za hlúpy vtip?“
Bufetár ho ovalil rukou, v ktorej držal zbraň: „Zostaň ticho ležať, lebo, prisámbohu, budeš prvý...“ – precedil pomedzi zuby.
Ten idiot mu rozrazil peru! Jeho vlastná krv mu pripadala divne. Bola taká teplá, lepkavá a sladká: „O čo ti ide?“
„Musím ťa zabiť.“ – pozrel na hodinky: „Asi za pol hodinu. Ešte uvidíme. Ja to nechcem začať, takže ma poslúchaj. Uľahčíš to sebe aj mne...“
„Ja ti nechcem nič uľahčovať!“ – skríkol. Milan znovu napriahol ruku k úderu. Inštinktívne si kryl hlavu rukami, putá zachrastili: „Dobre, dobre. Budem ticho.“
„A ležať!“
„A ležať. Ale rozprávať sa môžme, nie?“
„Máš poslednú polhodinu, nechceš radšej rozjímať nad životom?“
„So svojím životom som spokojný... Prečo vlastne? Čo som ti urobil?“
„To isté, čo ostatním...“
„Čo také, že ma chceš zastreliť?“
„Keď som sa na to prihlásil, nevedel som, že mi dajú teba. Je vás tak veľa a mne pridelia práve teba. Ale chápem to, už som u teba bol, poznám dom...“
„Ako si sa vlastne dostal dnu?“
„Kľúč aj kód na alarm mám od tej starej pani, čo ti chodí dva krát do týždňa poupratovať.“
„Aj tú si zabil?“
„Nie, aj tá je s nami.“
„S kým – s vami?“
„Robo, ty fakt nevieš, o čo ide? Nečítaš noviny, nechodíš na net?“
„Neviem. Kto a prečo ma pridelil tebe?“
„Nič ti nehovorí Absolútna Väčšina?“
„Je to len nejaká malá odnož Anonymousu...“
„Takmer tristo miliónov ti je malá odnož? Veď v celej únii nežije ani päťsto miliónov ľudí. Volá sa to Väčšina, lebo už vlastne vládnu. Denne medzi dvanástou a jednou, keď je každý na obede a má určite chvíľu čas, je hlasovanie.“
„Aké hlasovanie?“
„Tak napríklad asi pred pol rokom sme odsúhlasili trest smrti. Potom sa už len riešili detaily, že za čo všetko má byť udelený...“
„To som akože ja? Odsúdený?“
„Hej, za spreneveru. Asi pred mesiacom sme odsúhlasili vás.“
„Koho – vás?“
„Všetky vlády...“
„Akože všetky? Na celom svete?“
„Nie. Všetky vlády v Európskej Únii.“
„Ty si myslíš, že je to možné? Spamätaj sa!“
„Preto nechcem byť prvý. Som pripojený na našu stránku, kam sa majú posielať odkazy s jediným konkrétnym smajlíkom...“
„Neblázni. Však v Európskej Únii sme všetci na jednej lodi.“
„Hej, ale ku kormidlu ste nás nikdy nepustili!“
„Čo tým chcete dosiahnuť? Chcete naozaj vládnuť?“
„To už nebude vláda, ako ju poznáme teraz, bude to skôr všeobecná dohoda.“
„Ale veď sú tu zákony...“
„Tie ste si uzákonili vy. My si zvolíme nové.“
„Nič tým nedosiahnete. Naozajstnú moc držia v rukách bohatí...“
„Mne osobne bohatí nevadia, kým platia dane. Je mi jedno, či sa niekto vozí na Porsche, alebo Ferrari. Ale vadí mi to, keď musím voliť medzi benzínom do mojej Fábie a vecami pre deti do školy. A mimochodom, ty máš tiež BMW X6 a Land Rover Freelander.“
„Ja nemám nič! Odo mňa nič nedostanete!“
„Viem, že nemáš nič. Ani tie vinice, ani tých desať bytov, ani tri rodinné domy. Všetko vlastní tvoja rodina. Tú dali niekomu inému...“
„Moju rodinu do ničoho nezaťahujte!“
„Ty si ju do toho zatiahol, keď si všetko písal na nich! Naozaj si si myslel, že spravodlivosť neexistuje?“
„Toto nie je spravodlivosť, toto je vražda!“
„My to vidíme inak. Gabčík, Kubiš a Valčík sa stali hrdinami, keď spáchali atentát na Reinharda Heydricha. A hrdinami zostali aj po tom, keď kvôli nim vypálili Lidice. Je to len uhol pohľadu. Pozri sa Robo, ani mne sa zrovna nepozdáva, že musím zabiť teba. Ale demokracia naozaj neznamená, že budú spokojní všetci. Znamená to, že menšina sa prispôsobí väčšine. A väčšina tak rozhodla, ja nemám právo to meniť.“
„Ste blázni! Všetci ste blázni!“ – zreval.
Druhá rana na čeľusť ho umlčala: „Povedal som ti, že máš byť ticho!“ – potom pozrel na hodinky: „Ešte máš desať minút“ – vytiahol telefón a položil ho na nočný stolík pod zažatú lampu, aby naň videl.
„Ale to nie je správne...“ – začal prosiť Robo.
„Je to najlacnejšie riešenie tejto krízy.“
„Ako to myslíš, že najlacnejšie?“
„Náboj do tohto revolveru stojí iba tridsaťpäť centov...“
„Takže je to iba o peniazoch?“
„Každého človeka v tomto štáte ste predali na rok do otroctva, vrátane detí a dôchodcov...“
„Čo to trepeš? Do akého otroctva?“ – nechápal Robo.
„Sme tak zadĺžený, že každý človek by musel robiť rok, pri poberaní priemernej mzdy, ktorú ja aj tak nedostávam, aby sme to splatili. Nikto by nesmel jesť, piť, fajčiť, nikto by nesmel platiť nájom, plyn, elektrinu, no nie je to otroctvo? A to ešte predpokladáme, že vy by ste si už viacej nepožičiavali.“
„Takto to ale nefunguje...“
„Ale malo by! Moja babka vždy hovorievala: „Prikrývaj sa iba takou perinou, na akú máš.“ Vieš dobre, že teraz nie je frajerina peniaze zarobiť, veď ich dostáva aj cigán, ktorý neskončil ani základnú školu a nikdy nerobil. Naozajstná frajerina je peniaze neminúť.“ – nedal sa Milan.
„A ty si myslíš, že sa to naozaj dá?“
„Tak načo si sa do tej vlády tak tlačil, keď to nedokážeš?! Mal si uvoľniť miesto niekomu z vyšším IQ...“
„Neurážaj ma! Čo ty o tom môžeš vedieť? Ja som sa naozaj snažil.“
„Áno, snažil, ale pre seba! Keď som v bufete začínal, ty si mi opitý hovoril, že si práve zarobil prvý milión. V eurách! Myslel som si, že to je v poriadku, máš toľko starostí, toľko vecí od teba závisí, naozaj som ti to prial. Ale dožralo ma, keď si sa opil pred pol rokom a spomenul si, že už máš zarobené pre svoju tretiu generáciu! Do riti, čo vytváraš novú šľachtu?! Chceš, aby tvoj trón zdedil niekto z tvojej krvi? Aby mu cestu vydláždili prachy?! Čo sme vo feudalizme?!“ – rozohnil sa Milan.
Chvíľu na seba pozerali ticho. Potom sa opäť ozval Robo: „Môžem mať aspoň posledné želanie?“
„Asi radšej nie:“
„Vieš, že mám rád koňak. V bare mám dvanásť ročný, dáme si spolu? Ešte som ho ani neotvoril...“
„Videl som ťa opitého v parlamente. Videl som ťa opitého v bufete. Celé Slovensko ťa videlo dva krát opitého v správach. Jeden koňak ti určite nebude chýbať...“
„Môžem sa aspoň rozlúčiť s rodinou?“
„Žiadne telefonáty, nechcem vyplašiť toho chlapíka, ktorý dostal na starosť ich.“
„Takto to predsa nemôže skončiť...“
„To si myslel aj Nero.“
„Ale...veď...“ – po tvári sa mu skotúľala slza. Prvá po štrnástich rokoch.
Milan pozrel na hodinky. Bola presne polnoc. Telefón zasvietil a dva krát zapípal. Hneď na to znovu a znovu. Robo sa pregúlil a zúfalo sa chcel schovať pod posteľ. Prvá guľka ho trafila do oblasti krížov, prestrelila chrbticu, odtrhla mu obličku a z druhej strany vyvrhla črevá. Pocítil ohromnú bolesť a začal vrieskať. Bufetár pomaly obchádzal posteľ. Telefón v kuse pípal.
„Nemalo ťa to bolieť, prepáč...“ – povedal Milan a znovu stlačil spúšť. Druhá guľka šla priamo do hlavy. Všetko stíchlo. Iba telefón ticho pípal ďalej. Prišiel k nemu, napísal – SK 1 – a vložil smajlíka so zatvorenými očami. Potom správu odoslal na ich stránku. Všimol si, že hneď po ňom sa objavilo At 16, Bg 123, It 5 a Fr 43. Správy prichádzali tak rýchlo a bolo ich tak veľa, že dve minúty po polnoci padol server...