Bol vtedy január, alebo február a až v marci som mal osláviť šestnáste narodeniny. Po snehu nebolo ani stopy, tak naši rozhodli, že ideme k babke na dedinu na Záhorie. Ledva sme sa s ňou zvítali, mama začala zohrievať prinesený obed a mňa už mrle žrali, že kedy konečne budem môcť ísť za najlepším kamošom Marošom. Oni už boli po obede, ale kým ho mama pustila von, ešte musel odniesť vedro pitnej vody k jeho babke, pretože mala zanesenú studňu. Vodu jej nosil denne do asi sedemsto metrov vzdialeného domu. Niekedy ju ani nestretol, keď ona bola vzadu vo dvore. Len jej položil vedro s vodou na stolík a utekal preč. Ale tentoraz to bolo iné...
Išiel som s ním a babka nás čakala pred domom na ulici. Stála pred obrovskou, dvojkrídlovou, zelenou bránou a knísala sa tak, že tých dvadsať sukní, čo mala na sebe a šatka na hlave sa kývali ako vo vetre.
Slušne som pozdravil: „Dobrý deň“, Maroš len niečo zahuhňal a chcel sa okolo nej prešmyknúť do dvora a do domu, ale ona mu zastala cestu: „Tam nesmíte!“
„Co, babi?“ – spýtal sa Maroš.
„Nic si nevšímáte! Pošlapali by ste ich!“
„Čeho?“
„Tých ludzí by ste pošlapali!“
„Jakých ludzí?“
„A čo ich nevidzíš? Všady tu sú!“
„Ále, babi!“ – okríkol ju Maroš.
„Co si slepý?!“ – zvýšila hlas aj ona.
„A kde jako sú? Há?“
„Nó, šak ti ríčem, že všady! Tutok na tráve, pod bránu, aj v dome. Nemohla sem kúli nim ani spat.“
„Idem sa tam teda kuknút... – povedal Maroš a pretlačil sa okolo nej aj s vedrom vody. Ja som s jeho babkou osamel. Videl som, ako sa opatrne otáča a sleduje pre mňa neviditeľné tváre. „Kto z nás dvoch je blázon“ blyslo mi mysľou. Tie jej oči! Ona ich naozaj videla! Po chrbte mi prebehli zimomriavky. Celou svojou bytosťou som VEDEL, že sa deje niečo naozaj mimoriadne. Jej pohľad sa zastavil na mne: „Ani ty ich nevidzíš?“
„Nie, teta. A kde vlastne sú?“ – prebudila sa vo mne zvedavosť.
„No všady...“ – roztiahla bezmocne ruky: „Sú ich stovky!“
„Čo vám hovoria?“
„Nečujem ich.“
„A poznáte ich?“
„Nekeré poznám, ale nevím čí sú... Ani nevím co ode mňa chcú, ked ich nikto nevidzí, iba já.“
Chlpy mi zrazu stáli na celom tele! Ten blázon som ja! Ona normálne uvažuje. Vidí niečo, čo je pre ostatných skryté... Zrazu som mal taký divný, povznesený pocit. Ako keď malé dieťa urobí prvé kroky...
Ako keď horolezec stojí na vrchole obrovskej hory...
Ako keď si spomeniete na niečo, čo hľadáte celý život...
Ako keď si uvedomíte, že ide iba o tento moment a všetko ostatné je iba balast...
Ako keď vy sami stojíte na vrchole Mount Everestu a pritom cítite, že sa takmer dotýkate nebies...
Nie.
Nie!
Práve naopak.
Ako keď sa vás samých letmo dotkne boh...
Zelené krídlo brány sa odchýlilo, objavil sa Maroš a kývol na mňa: „Poď Vizvo, pújdeme cez humno.“
Nadvihol som ramená, akože: viem, že by sme nemali, ale proti Marošovmu rozhodnutiu nič nezmôžem a vybral som sa za ním. Cestou po dvore som sa rozhliadal na všetky strany, či niečo nezbadám a šúchal nohami viac-menej po zemi, že keby náhodou, tak ich iba rozhŕňam. Vyšli sme zadnou bránkou a vošli do mladého lesíka.
„Prečo sme nemohli ísť normálne po ulici? Tvoja babka je z nás na nervy.“
„Šlohol som otcovi dve cigi a sirky, zahulíme si. Podrž to.“ – podal mi prázdne vedro zo včera. Vytiahol dve pokrčené, ale nezlomené Dalili a zápalky. Sadli sme si do trávy a cítili sa ako veľký frajeri. Kašľali sme nahlas, fajčili potichu. Každý sa venoval svojim myšlienkam. Ja som rozmýšľal nad tým, čoho som bol svedkom. Takéto informácie boli pre mňa úplnou novinkou. Prvé „Neuveriteľné Príbehy“ v časopise Život sa začali objavovať až po Nežnej Revolúcii, knihy Raymonda Moodyho sa ku mne dostali o ďalšie dva roky a seriál Akty X začali vysielať o ďalšie tri. Nevedel som si s tým poradiť. Stačilo mi o tom len rozmýšľať a chlpy mi stáli ako vtedy. A neprehlušil to ani pocit zakázaného ovocia - tajného fajčenia.
„Počuj, Maroš, čo to vlastne bolo?“
„Co?“ – očividne jeho myšlienky sa točili okolo zaracha, ktorý dostane, keď jeho otec zistí, kde mu miznú cigarety.
„To, čo videla tvoja babka.“
„A co já vím?“
„Už ti niekedy predtým niečo také rozprávala?“
„Ne.“
„A čo si o tom myslíš, že čo to bolo?“
„Ser na to, Vizvo! Je stará. Už jí hňete!“ – odbil ma Maroš a zo mňa okamžite vyprchal ten tajomný pocit, chlpy si poslušne ľahli. Ale o dva týždne sa na okamžik zase na chvíľu dostavil, keď sme opäť zavítali na dedinu a Maroš mi oznámil, že babka zomrela a len včera mala pohreb.