Jaguár prudko zabrzdil. Každá pneumatika nechala päťdesiat eur zo svojej hodnoty na asfalte.
Krucinál, ďalšia červená! Tak veľmi sa ponáhľal...
Za desať minút má byť na obchodnom jednaní, potom stretnutie s politikom, ktorého stranu podporovali od posledných volieb a po obede golf so šéfom, ktorému mal zreferovať, ako tie stretnutia dopadli. A teraz takéto zdržanie!
Najprv ho zastavili policajti za prekročenie rýchlosti, teraz chytil už asi piatu červenú... Krucinál!
Pocítil prudkú bolesť v hrudi. Krucinál, však ešte nemá ani štyridsať! Ľavá ruka mu začala tŕpnuť...
Na sedadlo spolujazdca vkĺzla nádherná žena. Spoznal ju okamžite. Vlastne celý život čakal iba na ňu...
Koketne sa naňho usmiala: „Končíš!“
„Viem...“
„Čo teraz?“
„Netuším...“
„Komu to všetko dáš?“
„Svojím deťom.“
„Zaslúžia si?“
„Neviem...“
„Zažil si toho veľa?“
„Áno!“
„Bol si šťastný?“
„Zopár krát áno.“
„Aj tak odídeš rád?“
„Už ma tu nič nedrží...“
„Takže si vyrovnaný so všetkým?“
„Nech sa hádajú pozostalí...“
„Nevadí ti to?“
„Už mi to môže byť jedno...“
„Ale tie majetky, firmy, autá, kontá... Nechcel si napísať závet?“
„A načo?“
„Aby si vedel, čo s tým všetkým neskôr bude.“
„Ale prečo by ma to už teraz malo zaujímať?“
„Tak prečo si sa celý život tak naháňal a snažil?“
„Myslel som si, že práve to je dôležité...“
„A ako to vidíš teraz?“
„Uľahčiť život druhým je najdôležitejšie!“
„Ďalší osvietený“ – trpko sa usmiala a podávala mu ruku: „Teraz je už neskoro. Poďme!“
„Mohol by som to ešte skúsiť. Byť lepší, konať dobro...“
„Ja som smrť, mne nič nesľubuj!“
„Naozaj budem pomáhať...“
„Ako?“
„Môžem podporiť školy, nemocnice, detské domovy... Finančne. Som bohatý, veľmi bohatý...“
„Ty si myslíš, že v žiguláku by som si ťa nenašla?“
„Ale ja som riaditeľ nadnárodnej spoločnosti...“
„Prepáč. Mala som tu už všelijakých... A všetci si mysleli, že sú niečím výnimoční: smetiari aj pekári, žobráci aj prezidenti, cestári aj piloti, vrahovia aj pápeži...“
„Ale mohol som byť prínosom...“
„Veru mohol. Ale nebol si. Každý môže byť, stačí sa len rozhodnúť... Ideme!“