Na jar v roku 2018 mi zavolal môj nevlastný brat Miro a spýtal sa či nechcem ísť s nimi na ezoterickú chatu.
„Čo je to ezoterická chata? A s kým vlastne?“ spýtal som sa.
„To uvidíš sám. Ideme tam ešte s ďalšími dvoma chalanmi, sú super, a ty sa nám budeš hodiť do partie, pretože ty máš také iné, také divné názory.“
„Ja že mám divné názory?“ neveril som. Ja som si myslel, že práve všetci ostatní majú iné, divné, názory.
Ale o dva týždne sme už vyrážali všetci štyria do Čiech. Až pri nastupovaní do auta som sa zoznámil s Toníkom a Rasťom. Toník bol veriaci v tieto ezoterické a duchovné veci, zato Rastík bol úplný skeptik. Bavilo ma počúvať tie ich rozhovory. Celú cestu debatovali o všelijakých energiách, parapsychológii a duchoch. Teda len Miro s Toníkom, Rasťo im do toho skákal, že to nie je možné, že na to nie sú dôkazy, a že nič podobné nezažil. V duchu som sa zasmial, načo ma vlastne berú so sebou? Veď jedného divného už v partii majú... Možno ho budem musieť rituálne zabiť, aby som ho mohol nahradiť, ponúkol mi ospalý mozog možnosť. Takto dajako sa predsa začína každý dobrý horor. A možno chcú obetovať mňa, priviažu ma k stĺpu, nanosia drevo a podpália... Pokojne môžem driemkať, prešiel som žeravými uhlíkmi, pár polienok vydržím.
Ako proviant som nezobral nič, nevedel som čo ma čaká, tak keď sme sa zastavili v obchode, povedal som im, že čo sa tu nakúpi, platím ja. Už v aute som sa totiž dozvedel, že niekto zobral whisky, druhý nejakú domácu a tretí mal nejaké suprové vínko. To bude ezoterika! V košíku mi pristáli dve klobásy, trošku zeleniny, pravdaže nejaký chlieb, a tak som tam prihodil dve šestky piva. Vyčítavo na mňa pozreli.
„Ospravedlňujem sa chalani, ale po meditácii ma vždy suší...“
Až vtedy mi povedali o pláne, že pôjdeme na nejakých hrad, alebo zámok, na ktorom by malo strašiť a tam si overíme energie.
„Aké energie?” Dúfal som, že sa konečne niečo dozviem.
„Veď uvidíš...“ tvárili sa záhadne.
Lenže uvítací večer sa zvrtol tak, že sme vypili fľašu whisky, fľašu domácej a všetko to zapíjali pivom. Preto sme ráno vstávali okolo ôsmej. Kým sme sa však vymotali bolo desať, takže na zámok sme dorazili niekedy po jedenástej. Zistil som, že sa volá Loučeň a v jeho areáli boli rôzne labyrinty. Sprievodcovia mali práve obedovú prestávku, najbližší vstup vychádzal až na pol jednu, a tak sme mali čas sa po nich poprechádzať. So sklonenou hlavou som vstúpil do prvého a pomaly kráčal do jeho stredu. Toník s Rasťom sa pridali a medzi sebou dosť hlučne preberali nejaké dôležité veci. Vysvetlil som im rozdiel medzi bludiskom a labyrintom:
„V bludisku blúdiš, hľadáš cestu. Ale labyrint, ten má jedinú cestu. Pôjdeš po nej a dostaneš sa do jeho stredu, a keď budeš pokračovať ďalej vyjdeš aj von. Rovnakou cestou. Je to vlastne dvojitá špirála...“
„No to vidím...“
„Labyrint ťa má doviezť do svojho vnútra. Je to vlastne meditácia v pohybe. Malo by ťa to ukľudniť, stíšiť,”dovysvetľoval som.
„A ty si myslíš, že sa to tu dá?” To už som sa fakt zasmial. Takže ja som tu iný, hej?
Prešli sme dva labyrinty a konečne prišiel čas na prehliadku. Na zámku naozaj panovala celkom iná atmosféra. Skôr mi to pripadalo ako prehliadka katedrály. Všetci stíchli, ešte aj sprievodca. Výklad som ledva počul. V čínskom salóniku (alebo to bol červený?) Miro s Toníkom zaostali. Rasťo postupoval ďalej a ja som sa pohyboval tak, aby nás chalani vedeli nájsť a dobehnúť. Po prehliadke, už vonku zo zámku, sa o tom bavili. Vraj v tom salóniku niekoho zabili a doteraz tam straší. Preto zaostali, niečo tam cítili. Mirovi pískalo v ušiach a Toník cítil vibrácie v dlaniach. Nadšene si hovorili, v ktorom kúte to bolo najintenzívnejšie. Podľa časopisu Enigma to bolo presne to miesto, kde sa stala dávna vražda. Tešili sa ako malé deti, keď dostanú vytúžený darček. Aha, takže toto je ich ezoterika, hľadanie duchov... Ja som nebol ovplyvnený článkom z Enigmy, tak som cez salónik len prešiel a Rasťo si celý čas zo záujmom pozeral umelecké diela. Postupne sme prechádzali po záhrade, pozreli sme si aj ostatné labyrinty a oni dvaja, stále s iskričkami v očiach, si navzájom potvrdzovali svoje domnienky. Prešli sme za zámok. Spravil som zopár fotiek zámku aj z tejto strany a trochu pri tom zaostal. Chalani stáli pri nejakej mramorovej tabuli a všetci naraz si ju čítali. Silná partia, pekný moment. Kým som na nich namieril fotoaparát, kompozícia sa rozpadla. Vedľa nich, pred tou tabuľou, bola z kameňov vystavaná nika a z jej stredu vytekala voda. Pod výpustom vody bolo korýtko, vyrobené z dvoch neohobľovaných dosák, ktoré stálo na štyroch prekrížených nohách z dreva a voda v ňom tiekla pomaličky ďalej a asi o tri metre, potom padala z výšky jedného metra na zem a cez rúru tiekla popod lesný chodníček, po ktorom sme prišli. Tam sa dostala do nejakej vymletej skaly a vytvorila v nej jazierko. Prišiel som k tabuli, ktorá ich tak zaujala a čítal:
“V minulosti k tomuto prameňu prichádzali ľudia zo širokého okolia, pretože vodu z neho považovali za liečivú. Voda bola odvádzaná do rakovišťa v tvare lastúry, v ktorom sa chovali raky pre zámockú kuchyňu. V roku 2009 pri spevňovaní lesnej cesty hlavný prameň vyschol a objavili sa tri menšie. Do súčasnej podoby bol obnovený až v roku 2016 za finančnej podpory Európskej únie.” Úplne naspodu bol dátum a vlajky Českej republiky a EÚ.
Prvý sa ozval Rasťo, skeptik: „Tí Česi všetko len pokazia! Jedno opravia, druhé pokazia. Presne ako Pat a Mat...“
Toník mu hneď zakontroval: „Ale do poriadku im to musela dať Európska únia! Pritom najdrahšia bola asi tá mramorová tabuľa! Pozri ako to vyzerá, ale určite to stálo aspoň pár miliónov...“
Miro sa k tomu nevyjadril, stál opodiaľ pri lastúre a skúmavo do nej hľadel: „Počúvajte chalani, koľko rakov tu mohli chovať? Však to museli zjesť na jednu večeru...“
Napadlo mi, že každému do hlavy prenikla iba jedna veta. Mirovi, ktorý bol veľký labužník, zrovna tá o jedle a rakoch. Ale nikto nezbadal, že stojíme pri liečivom pramení. Však to bolo napísané ako prvé a na ezoterickej chate by si takéto niečo mali všimnúť. Takže ja som iný? Rozmýšľal som, že keby sme boli šiesti, čo by si z toho vybrali tí ďalší dvaja a aké závery by si z tých vecí vytvorili? Zaujal by ich liečivý prameň? V duchu som sa usmial, a umyl si tvár vodou, nabral si do dlaní a usrkol z nej. Normálna voda a pekne chladená...
Rasťo sa otočil ku mne: „Neboj, do nemocnice ťa hodíme.“
„A prečo,“ odvetil som mu, „však tá voda je liečivá.“
Ale on sa len usmial a mávol rukou, akože nech si myslím, čo chcem, ale on vie, čo je pravda.
„Kým som sem prišiel trpel som silnou alergiou na pivo. Ale vďaka tejto vode, som z toho vonku...“ povedal som a znovu sa napil. Hoci sa všetci zasmiali, nikto sa neprišiel ovlažiť, nieto ešte napiť. Všetci traja stáli nad rakovišťom a hľadeli doň, akoby tam tie raky naozaj boli. Podišiel som k nim a chvíľu sme tak stáli a pozerali na tú lastúru. Naozaj si neviem predstaviť, že by tam chovali viac ako dvadsať rakov. Ticho mi už liezlo na nervy. Ani vtáčik nezaštebotal... Ako prilákam ich pozornosť naspäť k prameňu? Urobil som posledný pokus:
„Existuje taká stará historka o tom ako sa západniari pýtali jedného tibetského mnícha, ako sa môže ľudstvo zmeniť k lepšiemu? A on im odpovedal, že najjednoduchšia cesta je milovať vodu...”
Chvíľu bolo zase to desivé ticho, potom sa ozval Rasťo s úsmevom na perách: „Ale ja milujem vodu. Veď voda je aj v pive...“
„Ideme sa niekde najesť? Už som vážne hladný...“ povedal Miro. Labužník.
„Ani sa nedivím, je už pol tretej. My si dáme aj to pivo, len ty nie, ty si šofér...“ podpichol ho Toník.
Čaro okamihu okamžite zmizlo. Takže ja som iný? No super. Ale vážne ma zaujímalo, čo by videli tí ďalší dvaja, keby sme boli šiesti. Pretože každý čítal to isté, a každý tam videl niečo iné. Každý to filtroval cez seba, cez svoje skúsenosti, cez svoje zážitky, cez svoje radosti a starosti. Čo by videli tí ďalší dvaja? Je to presne ako s tým vtipom o selektívnom sluchu. Keď žena povie mužovi nahlas, aby išiel so smeťami, to nikdy nepočuje. Ale keď vo vedľajšej izbe potichu telefonuje kamoške, že sa stretnú v podniku na vínku, kým dovolá, muž už je oblečený...
Tak toto bola novinka - selektívny zrak!
Čo by videli tí ďalší?
X X X
Asi po mesiaci mi napadlo, že by to mohla byť celkom pekná poviedka. Opísal by som prvú noc plnú smiechu, krásy zámku, balíčkovanie býka druhú noc, pridal zopár hlášok na pobavenie... Tak som si pozrel fotky, či uvidím tú mramorovú tabuľu, aby bol text z nej doslovný. Kľudne tam dám češtinu, bude to autentické. Nenašiel som s ňou žiadny obrázok, a tak som volal Mirovi či ju nemá na fotke on, alebo niektorý z chalanov. Všetci si ju pamätali, no nikto ju nemal odfotenú. Nedalo mi to, tak som volal sestre, ktorá býva v Čechách či pozná ten zámok. Odpovedala, že pozná, párkrát už tam s deťmi bola, ale nikdy nie za zámkom.
„A nepoznáš niekoho, kto tam chodí často, alebo ju má odfotenú?“ zisťoval som na konci nášho telefonátu.
„Skúsim sa popýtať a dám ti vedieť“ sľúbila mi. Po týždni mi volala, že nikto nič také nemá na fotke, ale že kamoška tam budúci týždeň pôjde cez víkend s deťmi, že to odfotí, pošle jej to a ona mi to pošle v maili. Super! Ale ani po čase mi nič do mailu neprišlo. Vraj tam nič také nebolo. Tlak mi mierne stúpal. Ukľudňovala ma tým, že má aspoň tip na víkendový výlet s deťmi o dva týždne. Že mi zavolá, keď bude na mieste... O dva týždne tam bola. Volala mi. Videla prameň. Videla rakovište. Videla tie drevené podpery s korýtkom z neohobľovaných dosiek. A videla drevenú tabuľu, na ktorej bol v euroobale list papiera. Ale mramorová tabuľa tam nikde nebola.
„Ja nemyslím tú starú, drevenú, naľavo od korýtka. Myslím tú novú, mramorovú, napravo od korýtka, rozmer šesťdesiat na šesťdesiat, hrúbka asi päť centimetrov, tmavošedý mramor, strieborné písmo, na železných nohách, mierny sklon. Vyzerá to ako rečnícky pult...“
„Tak nič také tu nevidím.“ odpovedala mi pokojne. Ale ja už som sa dostával do vývrtky! Je fakt slepá, blbá, alebo mi to robí naschvál?
Trvalo viac ako pol roka, kým som urobil ďalší krok a zavolal do zámku. Chlapík, ktorý sa staral o záhradu a celý zámok, mi sľúbil, že sa tam pôjde pozrieť hneď ako prestane pršať. Po mesiaci som mu volal znovu s otázkou, či už v Čechách skončilo monzúnové obdobie. Zasmial sa, ale vraj to zisťoval u viacerých pracovníkov zámku, ale tú tabuľu si nikto nepamätal. Dokonca ani ten, ktorý tam robil pred ním...
„Prepáčte, ale my sme tam boli minulý rok pred letom. Vtedy sme ju tam videli.“ prerušil som ho.
„Tak to není možný. Já tady delám šest let, ale takovou tabuli si nepamatuji. A to tam chodím pravidelně kosit.“
„A nie je možné, že tam tá tabuľa bola, urobili ste si nejaké fotky zo slávnostného otvorenia, zobrali ste dotácie z EU, a potom ste ju predali ďalej? Viete bola dosť hrubá, keby sa zbrúsila, dala by sa použiť viackrát...“
„Vážený pane! My tady nekradem!“ tresol telefónom.
Posledný pokus prišiel o ďalšie dva mesiace. Hneď vedľa zámku je zo starých stajní prerobený hotel. Mladá recepčná sa večer o deviatej asi dosť nudila, a tak sme kecali asi štyridsať minút. Veľmi som ju prosil, nech sa tam ide pozrieť, a tak mi sľúbila, že sa tam so snúbencom prejdú a pošle mi na moje číslo MMS s fotkou tej tabule. Napadlo mi, že týmto tempom mi to skôr pošlú jej deti. Jasné, že mi nič neposlala, a tak som jej na ďalší týždeň volal znova. A znova sme si pekne pokecali. Tvrdila, že tam bola a nič podobné tam nie je.
Nechápal som, čo sa to deje. Štyria nezávislí pozorovatelia tam nič nevideli, my sme boli tiež štyria a všetci si ju pamätáme. Keby som mal aspoň fotku ako sa nad tou tabuľou všetci traja skláňajú... Mohli sme mať halucinácie? Všetci rovnaké? Spomenul som si na to ticho. Nebolo počuť ani vzdialený džavot detí, ani spev vtákov... Pritom areál bol plný rodín s deťmi. Všade bolo plno ľudí, len pri tej vode sme boli sami a nik neprišiel ani neskôr. Kde sme sa to ocitli? V inej dimenzii? V paralelnom vesmíre? V inom čase? Viac otázok ako odpovedí. Ale už som poznal odpoveď na otázku, čo by videli tí ďalší dvaja, keby sme boli šiesti. Nič! Pretože tam nikdy nič nebolo!
X X X
Na jar v roku 2019 mi zavolal môj nevlastný brat Miro, že či nechcem ísť s ním k Rasťovi domov, že si ideme vybrať miesto na ďalšiu ezoterickú chatu. Bude tam aj Toník, mal by som ísť aj ja. Človek keď musí, rád urobí... Šiel som. Boli práve majstrovstvá sveta v hokeji a zrovna v ten deň, hrali naši proti Fínom. Keď sme prišli, telka už bola zapnutá, mäso sa pieklo, pivo chladilo a pálenka bola naliata. Super zážitok. Miro vytiahol zväzok časopisov Enigma a chcel nám ukázať, na ktorom zámku zase straší, a ktorý by sme mali navštíviť. Ruka mi padla na tú kopu časopisov a začal som im rozprávať o tej najväčšej záhade, ktorú sme zažili.
„Pamätáte si tú mramorovú tabuľu?“ všetci prikývli.
„Však tá bola najdrahšia z celej opravy. Videl si tie dosky, ako boli postĺkané? Otras, môžu sa hanbiť.“ povedal Toník.
„Neboj sa, veľa ľudí sa na tom nabalilo.“ doplnil ho Miro.
„Jasné, bol to tunel.“ súhlasil Rasťo.
„Nikto sa na tom nenabalil. Tá tabuľa tam vôbec nebola! Teraz tam nie je. Nebola tam ani vtedy. Nikdy tam nebola!“
Práve vtedy, keď som ich konečne zaujal, sa stala ďalšia záhada. Naši dali gól a viedli sme 1:0 nad Fínmi. Nahrnuli sme sa pred telku, pozreli si opakovaný záber a vypukli oslavy. Ako vravím, super akcia. Aj keď Fíni vyrovnali ešte v prvej tretine a nakoniec sme prehrali. Ale mäso bolo chutné, pivo chladené a domáca pálenka vypitá behom tej prvej tretiny. Nevedel som, kto to tu organizuje, ale skĺbiť ezoteriku so športom nebol zrovna šťastný nápad. Ale ten divný, ten iný som zostal aj tak iba ja.
Venujem Mirovi, ktorý okrem toho že bol labužník, bol aj veľký cestovateľ. Vždy sa na cestu poriadne pripravil, niečo si o danej lokalite naštudoval, bedeker zbalil so sebou, až potom mohol vyraziť. Ale na svoju najväčšiu cestu vyrazil nezbalený, narýchlo a bez rozlúčky. A ja budem až do svojej smrti ľutovať každé jeho pozvanie na pivo, ktoré som odmietol.