Zľakol sa. V dave to vrelo. Cítil ich odpor, ba dokonca číru nenávisť. Ochranka sa okolo neho viac zomkla. Vidiac, že sú všade naokolo, ukľudnil sa a zostal na pódiu. Ďalej sa usmieval do kamier a ohlásil svoju znovukandidatúru... Z davu sa ozval piskot.
Ty vole! Čo si to dovoľujú? Čo nechápu, kto ja vlastne som?
To už niečo letelo vzduchom. Vajíčko bezchybne zlikvidoval prvý ochrankár, vlastne ho chytil tak šikovne, že sa ani nerozbilo. Ale ten druhý, ty vole, toho si ešte podá, ten malý ryšavý sa uhol rajčine, ktorá ho následne trafila do kľúčnej kosti a rozprskla sa na košeľu, kravatu, vestu a sako. Nahnitá rajčina, ktorú vo výpredaji kúpite 250 gramový košík za 20 korún, zničila nádherný, ručne šitý oblek na mieru za 50.000...
Ty vole!
X X X
„Vašku, kľud, Vašku! To sa ti iba niečo snívalo...“
„Ach, Lívia, asi stiahnem kandidatúru...“
„Preboha! Prečo?“
„Generácia opitých zo slobody už začína triezveť...“ – a rozpovedal jej celý sen.
„Je tam toho, jeden oblek“ – chlácholila ho: „z jednej výplaty si ich môžeš kúpiť šesť...“
„Ale ľudia ma už nemajú tak radi. Keby si cítila tú nenávisť!“
„Žiaden prezident nemá na ružiach ustlané...“
„A ten ochrankár sa uhol naschvál! Sú cvičený tak, aby sa vždy hodili do rany, nech už letí guľka, alebo rajčina. Ovládajú ich reflexy... Ale tento? Tento použil rozum...“
„Mňa skôr zaujíma to, že kde ešte berú peniaze na zeleninu...“
„Asi znovu navrhnem nejaké uťahovanie opaskov...“
Zasmiala sa jeho vtipu, najskôr len tak, potichu, potom hlasnejšie, až sa pridal aj on a smiali sa tak, až im slzy tiekli. Smiech bol ukľudňujúci, uvoľňujúci, dlhý a vyčerpávajúci. Opäť zaspali. Ešte aj zo spánku sa usmievali ako dve malé deti.
X X X
„Čo to malo znamenať?!“ – vrieskal Vašek ako zmyslov zbavený: „Ako ste to mohli dovoliť?!“
Jiří vedel, že budú padať hlavy a že prvá bude práve tá jeho. Jednak bol šéfom ochranky a jednak stál hneď za Vaškom, keď padli výstrely a okamžite ucítil smrad a uvidel zväčšujúcu sa hnedú škvrnu. Teraz Vašek dlhými krokmi premeriaval miestnosť, nohavice prezlečené, a zúril: „Ako to, že mohol mať u seba zbraň a nik si to nevšimol?!“
„Bola to len airsoftová plastová hračka...“
„Ale keby to bola normálna zbraň, aj tak si ju všimnete až po výstreloch! Čo ste to za ochranka?!“
„Vyvodím z toho dôsledky.“
„Ja už som vyvodil: odídete vy a aj ten malý zavalitý, ktorý bol ku strelcovi najbližšie, a miesto toho, aby ho zvalil na zem poodstúpil, aby sa kryl. Kryl seba, nie mňa!“
„Ale strelca zadržal on...“
„Áno, ale až potom, čo zbadal, že zbraň nie je ozajstná! Videl som to na vlastné oči!“
„Rozumiem...“
„A pamätajte, že ste podpísali mlčanlivosť!“ – Vašek pozrel Jiřímu do očí. Videl v nich pravdu, videl v nich, že si to všimol. Sklopil zrak a začal si čistiť okuliare: „A teraz mi sem pošlite toho malého zavalitého!“
„Toho, čo zneškodnil strelca?“
„Áno toho, čo miesto toho, aby mu výstrely znemožnil, mu ich vlastne uľahčil!“
Jiří vyšiel z miestnosti. Vo vedľajšej ho už čakal malý zavalitý a podával mu výpoveď.
„Ako vieš?“ – spýtal sa ho Jiří.
„Čo, chce ma vyhodiť?“
„Hej, teba aj mňa.“
„Nikoho iného?“
„Nikoho iného.“
„Fajn, chalani sú super, nezaslúžili by si to.“
„Čo budeš teraz robiť?“
„Asi sa vrátim späť k SBS-ke.“
„Tam ale toľko nezarobíš...“
„Budem ťahať cez dvesto hodín mesačne.“
„Aj tak dostaneš sotva polovicu z toho, čo tu.“
„Viem, ale nechcem sa nechať zabiť guľkou určenou niekomu inému. Na streleckom výcviku nám stále opakovali, že je hriech vystreliť a netrafiť cieľ.“
„A služba spoločnosti ti nič nehovorí?“
„Pche, služba spoločnosti by bola, keby ho fakt dostali...“
X X X
Vašek nechápal. Čo je to za človeka, ty vole! Jeho šéf potichu zavrel veľké dubové dvere a ostal ticho stáť hneď za nimi so zvesenou hlavou. Ale tento? Tresol dvermi, pozdravil: „Dobrý ďeň“, a ráznym krokom prešiel cez stred miestnosti až k veľkému dubovému stolu, pričom mu stále pozeral do očí: „Chceli ste so mnou hovoriť?“
Ty vole! Príliš sebavedomý. Chcel mu ublížiť, chcel ho ponížiť, tak ako bol predtým on sám: „Máte výpoveď!“
„V poriadku, už som si ju napísal.“
„Ja vás vyhadzujem, a nie že vy si dávate výpoveď!“
„To na veci nič nemení. Proste odchádzam.“
Ty vole! Čo je to za človeka?
„Takže uznávate svoju chybu tam vonku?!“
„Nie.“
Ty vole! Čo je to za človeka? Ešte sa aj usmieva!
„A čo ste to tam vlastne robili, na čo ste mysleli?!“
„Rátal som...“
Ty vole!
„Čo ste rátali?!“
„Myslím, že to radšej nechcete vedieť...“
Ty vole! Ešte mi aj odporuje!“
„Chcem to vedieť! A pravdu! Som najvyšší predstaviteľ tohto štátu! A dobre vás za to platíme!“
„Ale ostatných platíte málo...“
Ty vole! Čo je to za človeka? O čo mu ide?
„Akým ostatným?!“
„Napríklad dôchodcom alebo ženám na materskej...“
„Čo to sem pletiete?!“
„Keby ste všetkým platili rovnako dobre ako napríklad mne, žiadnu ochranku by ste nepotrebovali...“
Ty vole!
„Čo to sem pletiete, čo ste rátali vtedy pred tým strelcom?“
„Vyšlo mi, že som dôležitejší človek ako vy.“
Ty vole! Čo je to za človeka?
„Ako že dôležitejší?! Viete vôbec kto ja som?!“
„Viem, ale odo mňa závisí deväť ľudí.“
„Ste vy vôbec normálny?! Vážne viete kto som?!“
„Ste chlapík s príjmom 300 000 korún, od ktorého závisí iba Vaša žena. Vaši dvaja synovia sú už sebestačný. Ja mám príjem iba 45 000 korún, ale živím dve dôchodkyne, mamu a svokru s príjmom 9537 korún, tri deti bez príjmu a ženu a sestru na materskej dovolenke s príjmom 7600 korún.
„To ma vôbec nezaujíma, viete čo sa mohlo stať?!“
„Keby Vás dostali, tento štát by každý mesiac ušetril pól milióna plus vyplácanie doživotnej renty...“
Vašek si sadol. Ty vole... Čo je to za človeka? Ten malý zavalitý mu stále hľadel do očí a nahol sa nad stôl: „Iste to chápete, uhol som. Uvedomte si, že každý ochrankár uhne, ak nemá zabezpečenú rodinu. Celú rodinu. Ste ekonóm, musíte si uvedomovať, že čísla nepustia...“ – povedal, otočil sa a rovnako hrdo stredom miestnosti ako prišiel, aj odišiel.
Ty vole! Aj dverami znovu tresol!
X X X
„Lívia, bojím sa...“
„Nemáš sa čoho, už som s tebou...“ – hladkala ho po šedivých nakrátko ostrihaných vláskoch.
„Fakt sa bojím..“
„Preboha Vašku, hlavne to nemôžeš dať na sebe vidieť! Vzchop sa!“
„Naozaj ma už nemajú radi...“
„A koho to zaujíma?“
„A čo mám teraz robiť?“
„Prepusti ochranku a najmi si súkromnú... Ďalej by si mal zdiskreditovať toho strelca, povedz, že je blázon, alebo komunista, to ešte stále zaberá...“
Ty vole! Ako veľmi ju miloval. Vždy mu dodala odvahu, vždy stála pri ňom. Aj v mladosti mu odpustila nejakú tú neveru a ostala s ním. Vždy mu hovorila, že to vysoko dotiahne a teraz sa už vyššie nedá...
„Vašku, počúvaš ma vôbec?“
„Áno, Lívia, počúvam.“
„Hlavne stále tvrď, že to bol atentát, hoci nevydarený, nech pyká! Musíš byť tvrdý! Zober si príklad z Putina. Tie šťandy o ňom len spievali, a už ich nikto nikdy neuvidí...“