Venujem Ivane. Ďakujem ti za opätovné nakopnutie.
... mačacím krokom sa pomaly blížila ku mne. Nohu predkladala pred nohu a výrazne krútila bokmi.
Malo to byť vyzývavé? V duchu som sa usmial. To snáď nie!
Stále mi pozerala do očí, zastala a ruku položila na stenu. Celá sa otočila, chrbtom sa oprela o stenu, voľnou rukou si prešla pod tričko, tou zo steny si hrabla do vlasov a prudko otočila hlavu opäť ku mne.
Stále som kľačal na kolenách a ruky mal roztiahnuté, pripravené k objatiu. Asi áno, malo to byť vyzývavé. Sadol som si na päty, ruky spustil do lona a neveriacky zízal ďalej.
Usmiala sa nad mojou reakciou, no neprestávala provokovať. Rukou pod tričkom si prešla vyššie, začala si hladiť prsia čím sa jej tričko vyhrnulo tak, že som videl jej nahé bruško. Pravú nohu pokrčila v kolene, chodidlo oprela o stenu a pomaly sa od nej odtlačila, ale hlavu mala stále opretú. Telo sa jej prehlo ako luk a tričko vyhrnulo ešte vyššie... Pohyby mala plynulé, vláčne, akoby to mala nacvičené, akoby to robila už miliónkrát...
Niet pochýb, ona ma zvádza! Preboha...
X X X
Som elektrikár. A keďže slovenské firmy platia ako platia, občas zoberiem nejakú fušku. V roku 2019, teda ešte pred Covidom, mi zavolal Roland, že ideme na obhliadku bytu kamsi do Rače.
Privítal nás domáci, mladý, tak 25 ročný chalan, žena sa hrala s dieťaťom v obývačke. S ním sme si podali ruky, ju sme pozdravili len hlasným: „Dobrý deň“ do otvorených dverí. Mala sa prerobiť len kúpeľka a WC, ale za stenou bola kuchyňa a tam chceli pridať pár zásuviek. Domáci mi ukázal čo a kde, ja som mu vysvetlil, ako to urobiť a potom si ho zobral Roland do kúpeľky, aby prebrali stavebné úpravy. Osamel som v kuchyni a začal v duchu rátať metre káblov, presunul sa do chodby k rozvádzaču, spokojne skonštatoval, že je v ňom pár miest prázdnych a zastal v spojovacej chodbičke medzi kuchyňou a vstupnou chodbou. Do kuchyne viedli dvere aj z obývačky a práve cez ne prešla domáca...
Nádhera! Dlhovlasá, štíhla aj po pôrode, okolo dvadsať dva s trojkami, dlhé nohy schované len v rifľových kraťasoch. Proste modelka... ...a...
...a za ňou cupotalo blonďavé dievčatko. Periférne ma zbadalo, otočilo sa ku mne, očká sa mu zväčšili ako v kreslenom filme a rozbehlo sa ku mne. Kľakol som si na obe kolená a roztiahol ruky, pripravený ho objať. Zastavilo sa na meter odo mňa a začalo cúvať.
„Ahoj krásavica,” pozdravil som ju.
Cúvala ďalej.
„Ako sa voláš? Ja som Rasťo. A ty?“
„Eliška.“ odpovedala šušlavo.
„Čože? Eliška?“
Prikývla hlavou a znova sa ku mne rozbehla. Ale opäť sa mi nevrhla do náručia, zastala tak pol metra odo mňa a zase začala cúvať.
„Poznám jednu Elišku, ale tá už chodí do školy.“ spomenul som si na kamošovu dcéru.
Jej pohľad sa zmenil! V očiach mala zrazu výraz dospelej ohrdnutej ženy. Celý jej postoj bol iný, taký dospelý... Pomaly, pomaličky sa mačacím krokom blížila ku mne. Nohu predkladala pred nohu a výrazne krútila bokmi.
Malo to byť vyzývavé? V duchu som sa usmial. To snáď nie!
Stále mi pozerala do očí, zastala a ruku položila na stenu. Celá sa otočila, chrbtom sa oprela o stenu, voľnou rukou si prešla pod tričko, tou zo steny si hrabla do vlasov a prudko otočila hlavu opäť ku mne.
Stále som kľačal na kolenách a ruky mal roztiahnuté, pripravené k objatiu. Asi áno, malo to byť vyzývavé. Sadol som si na päty, ruky spustil do lona a neveriacky zízal ďalej.
Usmiala sa nad mojou reakciou, no neprestávala provokovať. Rukou pod tričkom si prešla vyššie, začala si hladiť prsia čím sa jej tričko vyhrnulo tak, že som videl jej nahé bruško. Pravú nohu pokrčila v kolene, chodidlo oprela o stenu a pomaly sa od nej odtlačila, ale hlavu mala stále opretú. Telo sa jej prehlo ako luk a tričko vyhrnulo ešte vyššie... Pohyby mala plynulé, vláčne, akoby to mala nacvičené, akoby to robila už miliónkrát...
Niet pochýb, ona ma zvádza! Preboha, veď má maximálne štyri roky!
„Eliška, koľko máš rokov?“
„Dva,” odvetila, ale na ruke mi ukázala tri prsty.
„To sú tri,“ ukázal som aj ja tri prsty na ruke. „Takže máš tri rôčky?“
„Dva,“ povedala pevne.
„Má dva, to ju ešte neposlúchajú prstíky.“ ozvala sa modelka z kuchyne. Nemohla nás vidieť, podľa zvukov idúcich spoza rohu pripravovala kávu, alebo čaj a začala čosi krájať. Ale uši mala v poriadku a bola v strehu. Nechcel som, aby malú takto zbadala, tak som sa opýtal:
„Eliška, čo to máš na tričku?“
Konečne sa prestala hladiť, ruku si vytiahla spod trička, oboma rukami ho chytila za spodný lem a natiahla dolu ako sukničku. Objavil sa Bugs Bunny s nejakým anglickým nápisom.
„To je ale krásny zajko. Ty si taký malý zajko...“
Kusla si do spodnej pery a začala hopkať. Znovu bola dieťaťom.
Spoza rohu sa vyklonila hlava mamičky s nechápavým výrazom: „Takto sa nikdy k cudzím ľuďom nespráva...“
„Očividne nie som pre ňu cudzí...“ odvetil som jej automaticky a až potom pochopil, čo to vlastne znamená.
Spoznala ma! Chcela sa so mnou zvítať, vbehnúť mi do náručia ako niekomu, koho dôverne pozná, s kým žije. A musel to byť vášnivý vzťah, keď sa tak predvádzala. Že sa nenechala objať a výraz jej tváre, keď som spomenul iné dievča...musel som jej vtedy veľmi ublížiť...
Modelka sa schovala za roh, vrátila sa ku krájaniu.
Stíšil som hlas: „Poznáš ma?“
Pozerala mi do očí a pomaly prikývla. Už zase pôsobila dospelo.
„Žili sme už spolu niekedy?“
Znovu iba prikývla.
„Kde?“
Pustila si tričko ľavou rukou a ukázala kamsi pod nohy.
„Kedy?“
Ruku presunula ledabolo za chrbát.
„Čo si to tam vi dvaja šuškáte?“ – tentokrát vyšla modelka spoza rohu celá, keramický nôž držala v ľavej ruke.
„Že vyzerá ako princezná na bále, jednou rukou si drží šaty a tou druhou nejakého princa...“ – odvetil som jej pohotovo.
Malá sa hneď začala točiť a smiať.
„No nehovorím? Úplná princeznička...“
Točila sa stále dokola, až sa je zaplietli nožičky a spadla tak nešťastne, že si buchla hlavičku o stenu. O tú istú stenu, o ktorú sa predtým tak zvodne opierala. Okamžite sa ozval plač. Modelka hodila nôž na linku a čupla si. Malá, hoci to ku mne mala bližšie, sa rozbehla ku nej. Ona si ju posadila na koleno, prezrela jej hlavu a objali sa.
„Prepáč mi, Eliška, ospravedlňujem sa ti,“ nevedel som, čo iného povedať.
„Vy za to nemôžete. Viac sa zľakla, ako si ublížila...“
„Hej, ale aj tak mi je to ľúto. Ešte raz sa ti ospravedlňujem, Eliška, a aj za to pred tým...“ dúfal som, že to takto bude stačiť. Karma je zdarma. Bolo to úprimné a zo srdca, snáď ma nemusí neskôr zraziť autom... A ak to nestačilo, snáď ocení aspoň snahu a nemusela by zrovna šoférovať kamión.
„Pšššt, pšššt. Neplač Eli.“ utešovala ju mamička.
Niečo mi zišlo na um: „Eliška, ty ale vieš pekne plakať.“
Potočila ku mne hlavu, líce mala mokré od sĺz.
„Naozaj pekne plačeš. Ja to tak neviem. Také pekné slzy nemá nikto iný, iba ty.“ naklonil som hlavu nabok.
Popotiahla nosom a prestala vzlykať. Jednou rukou držala mamu okolo krku, druhou si začala utierať slzy.
„Ale videl som ťa aj smiať sa a vtedy si bola ešte krajšia“ žmurkol som na ňu, narovnal hlavu a usmial sa.
Aj ona sa usmiala, ale ešte stále si utierala slzy, cela tvár otočená ku mne.
„No nehovorím? S úsmevom si naozaj krásna.“
Zachichotala sa nahlas a znovu si schovala tvár do maminho krku. Tá na mňa vytriešťala oči.
„Naozaj si to najkrajšie dievčatko na svete.“
So smiechom ma pozorovala jedným okom. Vyplazil som jazyk a pokýval hlavou z boka na bok.
„Robím šašoviny?“
„Nóóó...“ úsmev mala od ucha k uchu.
„A pretože si taká nádherná poviem ti najväčšie tajomstvo na tomto svete, chceš?“
„Nóóó...“ povedala malá, ale obe mali zrazu oči ako z kreslenky.
„Vždy, keď sa budeš chcieť smiať, alebo plakať, môžeš to urobiť, bez ohľadu na druhých. Iba ty sama sa rozhoduješ o tom, ako sa cítiš. Všetko ostatné sú iba výhovorky. Nesmieš brať ohľad na iných ľudí, ani na tradície, tvoja nálada záleží iba od teba. Teraz si si to vyskúšala a očividne ti je lepšie usmiatej...“ ďalej som sa nedostal.
„To jej nehovorte, treba brať ohľad na druhých ľudí...“ prerušila ma mamička.
„Viem, že si to naozaj myslíte, ale tento svet je plný nešťastných ľudí iba preto, lebo robia to, čo sa od nich očakáva, a čo sa patrí. Málokto robí naozaj to, čo chce sám...“ sklopil som zrak na malú: „Ale ty to už teraz vieš. Však je ten svet krajší s úsmevom na perách, však Eli?“
„Rasťo, môžeme ísť“ ozval sa z chodby Roland. Rozlúčili sme sa, privolali si výťah, a kým prišiel, padlo ešte pár zdvorilostných fráz. Malá sa schovávala za mamininu krásnu nohu, pozerala na mňa až do poslednej chvíle. Ako sa dvere zatvárali, naťahovala hlavičku, ako mačiatko.
„Dobrú šupu mal tú ženu, čó?“ ozval sa Roland v aute.
„Hej, dobrú...ale viac som sa bavil s malou.“
„Bože, ty si fakt divný. Máš pred sebou takúto kočku,”a rukami ukázal asi pol metra od svojej hrude, „a ty sa bavíš s malým deckom...“
„Až také ich zase nemala...“ odpovedal som automaticky, pretože v duchu sa mi premietal TEN rozhovor a jej odpovede na Kde? a Kedy? Dole a za chrbtom, ani len neotočila hlavu. Kde? Na tejto zemi? Kedy? Už veľmi dávno? Toto boli jej odpovede? Dva roky bol celý jej terajší život, ja som ho vtedy prežil už dvadsať štyri krát, tak ako dávno to vlastne bolo? Bolo to v mojom terajšom živote, keďže ma spoznala takého, akým som teraz? Urobil som síce zopár hovädín, ale až taký hajzel som, dúfam, nebol... Alebo ešte skôr a spoznala odtlačok tej vtedajšej duše vo mne?... A možno bola dievča krátkodobého prenájmu a ja som jej nezaplatil? Veď mi predviedla svoju najlepšiu zostavu, keby sa tak predvádzala jej mama, asi by som sa neudržal, hoci mala muža hneď za rohom. A ako mi napadlo, že to má natrénované, že to robila už milión krát...
Rolanda som vyložil pred jeho domom, hlavu sklonil do otvorených dverí: „Zavolám ti hneď ako sa ozvú. Dnes spracujem cenovú ponuku, odošlem to a do konca týždňa by sme už mali mať odpoveď.“
„Myslím si, že túto robotu máme istú. Mám taký dojem, že sa mám ešte stretnúť s tou malou...“
„Rasťo, ty si fakt úchyl!“ povedal Roland a tresol dverami.
Celý týždeň som rozmýšľal nad týmto stretnutím. Ak sa rozum riadi logikou a duša emóciami, tak naše duše sa poznali stovky rokov, podľa reakcií môjho tela po odpovedi, že očividne nie som pre ňu cudzí... Keby som nekľačal, padol by som na zem a plakal ako ona, keď sa udrela. Tých pár sekúnd moje telo akoby nebolo moje: na chvíľu mi zastalo srdce, aby sa vzápätí rozbehlo ako o závod. A hlavu, hlavu som mal úplne prázdnu, akoby nič iné ani neexistovalo. Akoby tento moment bol jediným a zároveň všetkým...
Tretiu noc, od nášho stretnutia, sa mi s Eliškou sníval sen: vyzerala ako jej mama a cez deň sme sa milovali na pláži. Ona, aj okolie vyzerali ako z rozprávky. Nádherná obloha bez jediného obláčika, biely piesok, moja lesklá zbroj odložená ďalej od vody na kameňoch, vedľa opretá dvojmetrová kopija s tridsaťcentimetrovým hrotom týčiacim sa k nebu. Sen chalana v rokoch po stretnutí modelky? Určite, vravel som si ďalšie tri dni. Potom prišiel druhý sen: tú zbroj som mal na sebe, už sa tak neleskla, bola celá od krvi. Držiac kopiju oboma rukami, s Eliškou napichnutou na jej hrote, som ju tlačil pred sebou dobrých desať metrov, kým som ju pripichol k stromu. A celý ten čas som reval ako zmyslov zbavený...
...veď čo by povedali ostatní, keby vyšlo najavo, že som sa zamiloval do indiánky?
Ráno pri umývaní zubov, mi pri pohľade do zrkadla napadlo, že môj život sa končí presne v ten týždeň, keď si Eliška spraví vodičák. Ad revidendum...
Roland mi volal až o dva týždne: „Ten idiot, a idiot bol uňho každý, kto neprijal jeho cenu, si na to zavolal niekoho iného,“
„Čože?“ nechcel som veriť vlastným ušiam. Takže malú Elišku už nestretnem? Už to nie je potrebné?
„Ja to po nejakých východniaroch opravovať nebudem! Však som mu dal dobrú cenu, nezarobil by som ani tých svojich tritisíc...“ a hovoril čosi o drahých materiáloch, cene práce, týždňoch roboty, o tom idiotovi, daniach, ale mne to bolo jedno.
Poznáte to video, keď sa vodný melón rozpolí len pridávaním gumičiek? Až vtedy som si uvedomil, že na srdci mám toľko gumičiek, že sa každú chvíľku rozpučí. Ale práve vtedy sa ich pár roztrhlo, taký to bol pocit. Ako keď sa po štyridsiatich ôsmich rokoch prvýkrát poriadne nadýchnete. Takže ma nemusí zraziť ani len na trojkolke. Ospravedlnenie bolo prijaté...
Ale tých gumičiek na srdci ostalo ešte dosť.
Teším sa na to, až prasknú ďalšie...tak kto príde teraz?