Demokracia sa ľahko môže stať vládou darebákov.
Eduard Burke
Peťa a Miňo sa brali a ja som bol ženíchovi za svedka. Obrad to bol milý, aj keď sa na poslednú chvíľu musel kvôli dažďu presťahovať dnu, nevesta bola nádherná, šaty jej padli ako uliate a Miňo povedal trikrát áno, hoci už po prvom bolo manželstvo právoplatne uzavreté.
Po večeri sme so ženíchom ochutnali z každej fľaše tvrdého alkoholu „po jednom“ a s nevestou sme si zatancovali za zvukov cigánskej kapely. Ani som si neuvedomil ako sa noc prehupla do druhej polovice. Okolo tretej ráno si šla Peťa ľahnúť a my s Miňom sme popíjali ďalej...
Vnútri bolo dusno. Či mal na tom zásluhu vzduch, alebo množstvo vypitého alkoholu neviem, no pot mi orosil čelo. Dočapoval som si pivo doplna a išiel sa von trochu vyvetrať, schladiť, vytriezvieť.
Hoci už prestalo pršať všetci fajčiari stáli pod stanovým prístreškom obkolesujúc stolík s popolníkom. Ondro, vysoký chalan, vojak hradnej stráže, ich všetkých bavil historkami z práce. Ako v tridsaťpäť stupňových horúčavách stoja vonku celé hodiny bez pohnutia. Ako ho zobrali na festival Pohoda, tam vymysleli súťaž: „Rozosmej si vojaka“, a ako sa organizátori divili, že si ani po troch hodinách nikto neprišiel po cenu.
Sledoval som reakcie ľudí. Štyria chalani uznanlivo pokyvkávali hlavami, tri baby s doširoka otvoreným očami zas nimi neveriacky krútili, jedna dokonca prestala ťahať a cigareta jej zhasla.
Bože, fakt som iný!... Mne sa rozum zastavil nad tým, že hoci je vojna teraz dobrovoľná, čo za idiota si vyberie robotu, kde musí čakať na rozkaz, aby vstal, obliekol sa, išiel na záchod, najedol sa a ľahol si spať. A tento má dokonca aj emócie na rozkaz! Chudák...
Spomínal som na svoju základnú vojenskú službu. Na našej rote velili samí skrachovanci, ktorí podpísali vojnu iba preto, aby sa tým zachránili pred väzením. Vtedy sme si z nich „gumákov“ mi „záklaďáci“ robili srandu, že mi to máme iba na rok a pol, ale oni na celý život...
„Vizvo, čo si o tom myslíš ty?“ – opýtala sa ma prvá.
„O čom?“ – zo spomienok ma vytrhlo iba moje meno.
„O Nice... Preboha, o čom sa tu celý čas bavíme?“ – rozohnila sa druhá.
„O kamionistovi z Nice?“ – nechápal som ako rýchlo sa rozhovor dostal až sem.
„Hej... O tom vlkovi samotárovi, teroristovi z Nice. – otrávene dodala tretia.
„Mňa sa radšej na tieto veci nepýtajte, nechcite vedieť, čo si o tom myslím...“
„Prečo?“ – spýtala sa opäť prvá.
„Lebo už nikdy nebudete tak kľudne spávať...“ – usmial som sa a asi tým ich navnadil. Prvý prišiel k prvej, objal ju a pohľadom upretým na mňa sa opýtal: „Ty vieš niečo viac ako mi?“
„Informácie máme rovnaké, ale závery si vyvodzujem sám, neberiem to, čo mi podsúva Markíza.“
„Prečo zrovna Markíza?“
„Lebo to spojenie vlk samotár je z Markízy. Tú vlastnia Američania, preto správam odtiaľ neverím. V Jojke a eSTéVéčke to prebrali až na druhý deň. V terorizme neexistuje vlk samotár! Vždy mu musí niekto dodať zbrane a oznámiť, kde a kedy má zaútočiť... A ešte niečo, podľa mňa je každý útok objednaný vládou toho štátu, v ktorom sa udeje...“
„No to nemôžeš myslieť vážne!“
„Práveže myslím... Viem, že tie zábery, čo z Nice vysielali boli otrasné, zvlášť, keď na konci vždy pripomenuli, že tam boli aj deti. Ale treba si udržať odstup a pozrieť sa na to, čo bolo predtým, čo sa zmenilo potom a komu to vyhovuje. Ďalej si treba všimnúť, že pri žiadnom útoku nezomrel nijaký politik, ani nikto z rodiny...“
„A čo vidíš s tým tvojím odstupom?“ – prerušil ma prvý.
„To, že vo Francúzku chcú prerobiť celý sociálny systém: spoplatniť zdravotníctvo, znížiť platy, zvýšiť počet odpracovaných hodín za týždeň a zmeniť aj dôchodky. Pravdaže sa to ľuďom nepáčilo a vyšli do ulíc. Keďže demonštrácie naberali na obrátkach, vláda si objednala útok v Paríži. Po ňom okamžite vyhlásili výnimočný stav. Neviem, koľko môže trvať maximálne, ale hneď prvým zasadnutím vlády ho predĺžili na tri mesiace! Vôbec sa nevenovali moslimom, utečencom, alebo teroristom. A potom, pretože už mohli, pozatýkali vodcov demonštrácii. Amnesty internacional sa proti tomu ohradila a žiadala zrušenie výnimočného stavu. Prezident odpovedal, že až po európskom šampionáte vo futbale. A keď znovu vystúpil v televízii, že ho o týždeň zruší, prišlo Nice. Aká náhodička... A výnimočný stav predĺžili o ďalšie tri mesiace.“
„To je ale blbosť!“ – neverila prvá.
„Ty budeš jeden z tých, čo veria na sprisahania...“ – povedala druhá.
„...alebo ti len normálne preskočilo.“ – dodala tretia.
Páčil sa mi ich prístup: otoč sa čelom k slnku a všetky tiene zostanú za tebou. Proste čomu nechceli uveriť, tomu jednoducho ani neverili. Chalani sa iba usmievali, iba prvý v tom chcel mať jasno: „Takže ty nám tu tvrdíš, že vláda si dala zabiť vlastných ľudí, len aby ich mohla okradnúť o prachy?“
„O prachy ťa okrádajú infláciou, oni ich chcú zotročiť!
„To je jedno! Uvedomuješ si, že tam zomrelo skoro osemdesiat ľudí?“
„A práve to ma štve! Tí Francúzi si ani nič iné nezaslúžia. Veď kto si nepamätá svoju minulosť, je odkázaný prežiť ju znovu. Vo Francúzkej revolúcii padli tisíce a po vybojovaní si slobody a vynájdení gilotíny ďalšie stovky z porazenej šľachty. Teraz stačilo stodvadsať mŕtvych v Paríži a osemdesiat v Nice a razom je z Francúzka policajný štát, tak ako z Ameriky...“
„Amerika je policajný štát?“ – vložil sa do rozhovoru druhý chalan.
„Už od pádu dvojičiek. Vtedy schválili protiteroristický zákon, takže stačí že má niekto len podozrenie a už sedíš. Ak ti chce sused pretiahnuť ženu, udá ťa a kým sa ty vo väzení priznáš, on ju môže v kľude utešovať.“
„Prečo by sa priznával, keď je nevinný?“ – bránil kamoša prvý.
„Pretože podľa toho zákona je povolené ľahké mučenie a majú na to neobmedzený čas. Ver tomu, každý sa prizná... Ozaj, a viete o tom, že Spojené štáty od roku 1972 neboli vo vojnovom stave? Proste nijakému štátu nevyhlásili oficiálne vojnu, takže všetky ich útoky boli vlastne teroristické!?“
„Počkaj, počkaj... Vráťme sa k tomu Francúzku. O čo tej vláde akože ide?“ – spýtal sa znovu druhý.
„Pozri si dokumentárny film Michaela Moorea Sicko. Asi v polovici filmu porovnáva lekársku starostlivosť medzi USA a Francúzkom. Budeš sa diviť ako si doteraz žili, ale už nebudú... A vieš čo? Pozri si od neho všetky filmy a aj od Olivera Stonea Tajné dejiny USA.“
„Neodbočuj stále k tej Amerike. Ešte mi vysvetli, prečo by to nemohol byť vlk samotár? Však to mohol byť hociktorý utečenec...“ – uťal ma prvý.
„Nemohol! Keď ťa teraz zoberiem len sem kúsok do Maďarska a dám ti tisíc eur aj tak mi do týždňa nezoženieš samopal s nábojmi. Nevieš reč, nevieš na koho sa môžeš obrátiť, a keď niekomu ukážeš tie peniaze, tak ťa akurát zbijú a okradnú, alebo skončíš v base. A henten mal v kabíne kalašnikov, škorpión, pištol a dva granáty. Musel mať niekoho za sebou...“
„Ale to ešte neznamená, že ho podporovala Francúzka vláda!“
„To tvrdíš ty. Ja si myslím, že áno.“
„Takže sú to iba dohady?“ – nádejal sa prvý.
„Vždy sú to iba dohady, ale ak mám pravdu ja, tak ďalšie bude Švédsko...“
„Čože!?“
„Tak do roka, maximálne do dvoch...“
„Prečo práve Švédsko?“
„Lebo je to druhá najsociálnejšia krajina v Európe. A týmto spôsobom z neho spravia tiež policajný štát.“
„Takže ty tvrdíš, že bez ohľadu na počet mŕtvych, ide iba o politiku?“ – zapojil sa znovu druhý.
„Jasné! Terorizmus na wikipédii je definovaný ako hrubé zastrašovanie politických odporcov, hrozbou sily a rôznych foriem násilia. A asi Stalin povedal, že jeden mŕtvy je tragédia, ale tisíc mŕtvych štatistika.“
„Ty si fakt magor!“ – neveriacko točila hlavou prvá.
„Už ti niekedy takáto predpoveď vyšla?“ – zaujímal sa prvý.
„Hej. S Husajnom. Vždy som tvrdil, že ho čo najskôr popravia a nebudú ho súdiť. Povedal som to rok dopredu...“
„Prosím ťa, a komu?“
„Raz na pive tuto Miňovi.“ – ženích prikívol.
„Dobre teda. Ale aj on bol terorista.“
„Nie, on bol normálny prezident suverénneho štátu. Tie chemické zbrane, ktoré tam údajne vyrábali, nenašli doteraz. Predstav si, že dnes v telke Obama obviní Kisku, že chce predať vyhorené palivo z atómiek Severnej Kórei, a zajtra už bude zbombardovaná Bratislava aj Košice. Len tak, preventívne. A presne toto sa stalo v Iraku. Tí ľudia to doteraz nechápu.“
„Ale predtým napadli Kuvajt!“
„No a čo? Teraz si Rusi zabrali Krym a deje sa niečo? Na nich si nikto netrúfne, lenže Ukrajinci tam bojujú a zomierajú doteraz. Anglicko drží vojensky Severné Írsko už sto rokov. Prečo sa tam neangažujú Američania? Alebo Katalánsko, ktoré sa chce odtrhnúť od Španielska. Od USA sa chcelo odtrhnúť už osem štátov, ale federálna vláda ich nepustila. Naposledy to skúšala Aljaška, ktorá sa dokonca chcela pripojiť k Rusku, ale neprešlo ani to. USA majú plné zuby už aj domáci...Lenže dejiny píšu vždy iba víťazi. Aj prekresľujú mapy.“
„Toto máš zo správ?“ – neveril mi druhý.
„Áno, ale vždy si to overím na nete. Je iné, ak vetu: To sú ale nádherné dvojičky!, hovorí niekto pozerajúci sa do kočíka a iné, ak to hovorí Bin Ládin prechádzajúci sa po New Yorku. Každá veta môže mať milión významov, vždy ide o to, kto ju vyslovil a čo tým sleduje.“
„Tomu nechápem...“ – ozval sa Ondro.
„Ani nemôžeš, si vojak.“ – odbil som ho.
„No a čo, že som vojak?“
„Tebe by to muselo prísť rozkazom.“ – usmial som sa naňho.
„Ty máš niečo proti vojakom?“ – očividne nebol naklonený žartom.
„Ja proste nemám rád ľudí, ktorí držia nabitú zbraň a neriadia sa vlastným rozumom a svedomím.“
„Ale ja mám rozum aj svedomie.“
„Máš, ale aj tak sa riadiš rozkazmi. Keď ti niektorý nadriadený povie aby si zastrelil nejakého chlapíka, tak to urobíš, lebo rozkaz musíš splniť, až potom sa môžeš ísť sťažovať. A možno mu len tvoj nadriadený škabol auto na parkovisku a on mu ide rozbiť hubu.“
„A prečo by som ho mal zastreliť?“ – nechápal stále Ondro. Tak som mu to ukázal. Začal som rozprávať vydeseným hlasom, zmenil ho na rozkazovačný, a na konci už kričal:
„Preboha... Ten človek ide zastreliť prezidenta! Určite má u seba zbraň! Musíš ho zastreliť! Už ide rukou do vrecka! Do riti! Strieľaj!! Je to rozkaz!! Páľ!!!“
„Vy dvaja kohúti, nekričte tu po sebe!“ – okríkla nás tretia.
„Prepáč, už sa budem krotiť.“ – odpovedal som jej a potom pozrel na Ondra. To čo mal v očiach mi hovorilo, že tú spúšť by potiahol: „Tak vidíš, aký je rozdiel medzi tebou a tým kamionistom?“ – rýpol som si doňho: „Obaja len plníte rozkazy. Ja to ale vidím takto: ty zastrelíš človeka iba preto, lebo ti to rozkázal niekto, kto má o frčku-dve viac na ramenách. Jemu to prikázal niekto s hviezdičkou, tomu zase iný so štyrmi. Nad ním je už niekto, kto má tie hviezdy aj olemované a na nohaviciach červené lampasy. A jemu to mohol prikázať iba minister vnútra, čo je momentálne Robo Kaliňák, a ten je dokázateľne zlodej a klamár. Takže prepáč, ale naozaj nemôžem veriť chlapovi so zbraňou v ruke, ktorému rozkazuje takto skorumpovaný a vydierateľný človek.“
„Čo odo mňa vlastne chceš?!“
„Ja od teba? Čo si sa zbláznil? Nič!“
„A čo mám podľa teba teda robiť?“
„Prečo ti to mám hovoriť ja? Vravel si, že máš vlastný rozum aj svedomie.“
„Ty si ten, čo má recept na všetko...“
Musel som sa usmiať: „Ako malý chlapec som chcel byť smetiarom, neskôr hasičom. Niekto chce byť doktorom. Jednoducho pomáhať ľuďom. Ale ty si chcel byť vojakom, a tí majú v náplni práce ľudí strieľať. A vychádzajúc z nejakej dobitej dediny sa otočíš na kameru a povieš: Sorry, je to môj job! Ale ty sám si si tú robotu vybral!“
„Ale niekto to robiť musí.“
To som už nevydržal a začal sa nahlas smiať: „Nie, nemusí. Naozaj sa ľudia nemusia zabíjať navzájom. Otázkou zostáva, či to chcú. A ty, keďže si sa stal vojakom, si to chcel.“ – smiech ma prešiel: „Chcel si vidieť ako vyhasína život tvojou rukou?“
Už od môjho kričania nás všetci sledovali s rozšírenými očami. Tri baby stáli vedľa seba a v tej chvíli si dve z nich dali ruku na ústa, tretia vošla rukami do vlasov cez uši. Škoda, že si jedna nezakryla oči, boli by presne ako tie tri opičky: Nevidím zlo, nepočujem zlo, nehovorím zlo..
Keď nastalo ticho uvedomil som si, že v tejto spoločnosti som vyvrheľom ja, pretože normu určuje väčšina. Oni všetci mali kľudný život a mňa mali za zlého, lebo som tú kľudnú hladinu zčeril. Za to môže alkohol, triezvy by som argumentoval lepšie. Môžem ja za to, že mi tak chutí? Mykol som plecom. Oni sú príliš pohodlní, aby chceli niečo zmeniť, a mne došlo pivo, takže dnes tento svet nezachránime...
„Kašlime na to!“ – povedal som zmierlivo: „Poďme sa zabávať, však toto je svadba! Ideme dnu a niečo si dáme...“ – nečakajúc na nikoho, vykročil som na schody. Na môj údiv nikto neprotestoval, nikto sa nevyhovoril, že si dá ešte jednu cigaretu, všetci išli za mnou. Bože! To naozaj neurobia jediné vlastné rozhodnutie? Mohli ostať vonku a trochu ma poohovárať, že aký som idiot a že určite nemám v ničom pravdu, však na Markíze nič také nehovorili. Mohli sa navzájom utešovať, že všetko je v poriadku, taká reakcia by bola úplne normálna. V psychológii tomu tuším hovoria popretie reality. Ale oni išli za mnou dnu. Naschvál som prešiel okolo stolov, až k baru, začal si čapovať pivo a po očku ich sledoval. Bezradne postávali v hlúčiku, až kým okolo nich neprešiel Miňo a sadol si na svoje miesto ženícha. Okamžite sa zoskupili okolo neho.
„Nepi to pivo, radšej nalej dve whisky a poď si so mnou ťuknúť“ – zakričal na mňa.
Zlatý človek, no nemajte ho radi. Pripili sme si a smiali sa na historkách z Rhodosu, kde sme sa spoznali. Po chvíli sa osmelili aj ostatní a pomaly sa zapájali do debaty. Už ich teda nebudem strašiť. Veria iba tomu, čomu musia. Už Geobels povedal, že sto krát opakovaná lož sa stáva pravdou. Preto v správach ukazujú stále dokola tie isté zábery. A aby vás udržali pri obrazovkách, nikdy nezabudnú pripomenúť, že je to iba pre silné žalúdky. Naozaj si nik iný nevšimol, že predné sklo je viac rozstrieľané na spolujazdcovej strane? V hlave sa mi vynárali obrazy z Nice, Paríža a z Francúzkej revolúcie. Tuším hneď v prvý deň, pri dobíjaní Bastily, zomrela stovka ľudí. Koľko ich vlastne padlo, kým si vydobyli svoju rovnosť, bratstvo, slobodu? A teraz, po dvestopäťdesiatich rokoch, o to všetko prídu, kvôli dvom útokom a dennému masírovaniu verejnej mienky v prime time. Začalo mi ich byť ľúto. A čo Švédi?...
Prešla okolo nás cigánska kapela so zbalenými fidlátkami a za oknami už bolo svetlo. Zavolal som si taxík, rozlúčil sa so zvyškom svadobčanov a s Miňom.
„Mladý muž, zo svadby takto sám?“ – privítal ma taxikár.
„Nebojte sa, nie som ženích...“ – zasmiali sme sa.
Cestou ma vyspovedal ako bolo, baby, menu, muzika, presne v takom poradí, až sme sa dostali k rozhovoru spod prístreška. Na moje počudovanie mal rovnaký názor ako ja, boli sme na jednej vlne. Na chvíľku som spozornel či to nebolo alkoholom, ale auto sa držalo na ceste rovno, takže to bol len ďalší konšpirátor. Kým som mu pred domom zaplatil, rozlúčil sa so mnou slovami: „Mladý muž, rád som si s vami pokecal. Ale toto je téma na celú knihu, nie na desať minútovú jazdu autom.“
Otupený som čakal na výťah a tešil sa do postele. Bolo pol ôsmej ráno. Vo výťahu som stlačil šieste poschodie, hlavu oprel o zadnú stenu, zavrel oči a zhlboka sa nadýchol. Možno na jednu knihu, možno na jednu krátku poviedku... Nie, idem okamžite spať! V tom momente sa mi v mysli vynoril citát Alberta Einsteina: „Svet nebude zničený tými ľuďmi, ktorý páchajú zlo, ale tými, ktorý to sledujú a nič proti tomu neurobia!“ ...A bolo mi jasné, že spánok sa odkladá.
Odomkol som byt, vyzliekol sa z obleku, otvoril si ešte jedno pivo, zobral čistý papier a pero, a napísal synopsu tejto poviedky.