Môj dedko bol kráľ! Svojím vystupovaním, tichým hlasom, vľúdnym slovom, vždy spravodlivým rozhodnutím... Šíril vôkol seba kľud, lásku a skromnosť, ale aj silu, rozhodnosť a hrdosť. Pre mňa bol ako hrdina z dávnych čias, jednoducho kráľ.
No v lete 2005 spadol z trónu. Vstával zo svojho hojdacieho kresla, zatočila sa mu hlava a padol na zem. Hlava sa mu vraj točila už dlhšie, tak ma jeho dcéra a moja mama okamžite zmobilizovala a odviezli sme ho na pohotovosť, kde mu dali infúziu a poslali ho späť domov. Vraj bol iba dehydrovaný.
Lenže o tri mesiace sa to zopakovalo. Aj postup lekárov. Na naliehanie babky mu o niekoľko dní spravili zopár vyšetrení, a to už si ho v tej nemocnici nechali.
Babka ho chodila navštevovať denne, dve dcéry striedavo, rovnako aj môj bratranec Dano. Ja som bol za ním prvýkrát asi po dvoch týždňoch a zažil som šok. Na posteli predo mnou ležala sotva polovica toho statného chlapa, ktorý ma vôbec nespoznával. Stále mi hovoril „Danuštek“, akoby som bol bratrancom. Nespoznal ma ani pri mojej druhej návšteve o týždeň neskôr, ale horšie bolo to, že som nespoznal ani ja jeho! Zase sa o kúsok scvrkol. Na posteli ležalo akési cudzie bezduché telo. Okamžite som začal hľadať striebornú šnúru spájajúcu telo a dušu lietajúcu kdesi po izbe. Vraví sa, že až keď sa táto strieborná šnúra pretrhne, telo umrie a duša môže v pokoji odísť. Žiaden zázrak sa nekonal, nič podobné sa mi nepodarilo zazrieť.
Prišiel za nami lekár, hovoril o čomsi zväčšujúcom sa v dedkovej hlave a o nutnosti operácie. Bola zrovna nedeľa a v utorok mal isť na predoperačné vyšetrenie. Spýtal sa či pôjde niekto z nás s ním. Ticho som poznamenal, že v pondelok a utorok robím, ale že v stredu mám celý deň voľno a bolo rozhodnuté.
V stredu ráno som prišiel do nemocnice, zahlásil sa u sestričiek a potom to už išlo ako na páse. Akýsi chlapík s mojou pomocou dedka prezliekol, lekár mi dal do rúk veľkú hnedú obálku pre lekára v Podunajských Biskupiciach a dvaja saniťáci na: „Raz, dva tri!“ ho prehodili na vysoké nosidlá s kolieskami. Na výťah sme čakali aj päť minút, a keď prišiel, napadlo mi, že sa doň ani nedostaneme. V zadnom ľavom rohu stála veľmi pekná blondína, v strede dve sestričky v rovnošatách, za nimi dvaja muži v oblekoch a hneď pri dverách ďalší v montérkach. Saniťáci však použili nosidlá aj s dedkom ako baranidlo a hlavou dopredu ho vtlačili aj so mnou dnu. Stál som ľavým bokom ku dverám, čelom k nosidlám a ponad ne si vychutnával pohľad na blondínku v rohu. Bola naozaj nádherná...
Dedko ma chytil za ruku: „Rastíček?“...
Okamžite mi napadla druha strofa básničky: „Papaj chlebíček!“, ktorú mi hovoril, keď som bol ešte decko a nechcel raňajkovať. Až o stotinu sekundy neskôr mi došlo, že ma prvý krát oslovil mojím menom! Sklonil som zrak k nemu a ostal ako obarený. Bol zrazu taký iný, taký živý! Napadlo mi, že mu konečne vyprchali z krvi „oblbováky“, lieky proti bolesti, ale pravda bola iná...
„Vidíš ich?“ – kývnutím hlavy a pohľadom mi naznačil ľavý horný roh výťahu pri dverách.
Otočil som hlavu tým smerom: „Nie. Koho?“
„Však sú tam všetci! Teta Ľuda, teta Etela....“ – a pomenoval ešte asi tri ženy a asi troch mužov. Všetkých krstnými menami.
Preboha, koho to vidí? Ja nevidím vôbec nikoho a ešte k tomu ich nepoznám ani len po mene – blyslo mi mysľou.
„Ale oni poznajú teba!“ – odpovedal mi dedko s úsmevom na perách, akoby telepatia bola tým najsamozrejmejším dorozumievacím prostriedkom na svete.
Rozum sa mi zastavil a po celom tele mi nabehla husacia koža. Čo sa to tu deje?! A potom, ako blesk z čistého neba, ma osvietilo! Všetko, čo som doteraz študoval len teoreticky z kníh a prednášok, si práve v tejto chvíli môžem potvrdiť. Všetky odpovede boli tu! Ako dlho som na niečo podobné čakal? Usmial som sa naňho, potichu zašepkal: „Dedko, dedulko...“ – a s rozumom čistým ako čerstvý sneh a logicky chladne, som si začal v duchu pripravovať otázky: Spýtam sa ho na telefónne číslo tej peknej blondínky? – Nie, to by bola zase iba telepatia, iba by to čítal z jej hlavy. Kto a ako postavil pyramídy? – Nie, to by bolo iba nazeranie do minulosti. Čísla lotta túto nedeľu? – Nie, to by bolo iba jasnovidectvo. Existuje život mimo zeme? – Nie, to by bol len mimotelový zážitok, takzvané prenesenie vedomia. Musím sa ho opýtať na to najdôležitejšie: Existuje boh? Sú duše ľudí jeho čriepkami? Je reinkarnácia realitou? Prechádzame rôznymi životmi naozaj len kvôly poučeniu, aby sme sa k nemu nakoniec pripojili? Áno, na tieto otázky chcem poznať odpovede a on ich bude vedieť, však sa už napája na Akašické záznami!...
...A chladná logika so svojimi otázkami bola okamžite v ťahu! V krku mi navrela hrča a oči mi zaliali slzy. Uvedomil som si, že do Akašických záznamov môžu nazrieť iba mŕtvi, alebo ľudia v tranze, došlo mi aj to, že pred smrťou sa každému človeku zdravotný stav zlepší a ako mi pripadal taký živý... To, že videl mŕtvych, ktorí ho prišli sprevádzať na poslednej ceste, bolo zrazu jasné ako facka.
Otočil som hlavu doľava, pohľadom hypnotizoval horný roh nad dverami, a v duchu opakoval ako zaseknutá platňa: Nie, ešte nie! Nie, dnes nie! Nie, prosím vás, nie! Nie, ešte nie! Nie, dedulko, dnes nie!
Prerušil ma otázkou: „Kedy?“
A zo mňa, ešte skôr, ako som sa k nemu otočil, nahlas vyhŕklo: „V piatok!“
Jeho ruku som už držal oboma mojimi a hľadel mu do očí, z ktorých vyžaroval kľud a číre poznanie všetkého, a na perách úsmev, ktorý vravel, že všetko je v poriadku, že takto to má byť. Všetko bolo zrazu také jednoduché... Také jasné...
Výťah zastavil na prízemí a saniťáci nás okamžite nakladali do sanitky takej starej, že ma až premkol strach, či od polovice cesty nebudem musieť tlačiť. Žltá 1203-ka, bez majáku vyštartovala smer Podunajské Biskupice.
„Dedko, v tom výťahu, to bolo čo?“
Usmieval sa, ale ani neotvoril oči.
„Dedulko, koho si tam videl? Čo ti hovorili?“
Stále rovnaká odpoveď.
V Podunajských Biskupiciach mi saniťáci vytrhli obálku z rúk, zaklopali na dvere, podali ju sestričke, ktorá vykukla von, nechali nás na chodbe a odišli preč.
„Počkajte chvíľku“ – povedala ona a zmizla za dverami.
„Super nápad, dedko, zdrhneme?“ – povedal som s úsmevom.
Aj on sa usmieval.
„Tie ženy, čo si videl vo výťahu, sú tvoje mŕtve sestry?“
Dedko bol z ôsmych súrodencov, dvaja okrem neho ešte žili, ale on spomenul minimálne osem mien. Hnevalo ma, že ich nepoznám a on sa len usmieval.
„Kto sú tí ostatní? Sú tu teraz s tebou a rozprávaš sa s nimi? Čo ti hovoria? Dedko, čo hovoria?... Dedulko, ako tam je...?“
Pozeral som mu do tváre, no ani nežmurkol. Bol taký uvoľnený, ešte aj vrásky sa mu vyhladili. Vyzeral tak šťastne... ...tak blažene.
„Poďte dnu“ – sestrička ma zavolala do ordinácie.
Doktor sedel za stolom a akosi neprirodzene hľadel na monitor počítača. Druhá sestrička, ktorá sedela vedľa neho, sa postavila, sklopením zraku sa vyhla môjmu pohľadu, ticho prešla za mňa a začala sa v plechovej skrinke prehrabovať v sklenených fľaštičkách.
Je to v riti!... – napadlo mi spontánne.
„Poďte sem, ku mne, niečo vám ukážem.“ – povedal doktor a ukazoval na prázdnu stoličku.
Už ani nemusel. Podľa napätia v miestnosti, intonácie jeho hlasu akoby niečo hrozné vyviedol a teraz sa za to ospravedlňoval a strnulého zízania na monitor, sa dalo očakávať iba to najhoršie. A ja som dokonca vedel, že to príde v piatok.
Na záberoch z roentgenu mi ukazoval nejaké svetlejšie a tmavšie fľaky, rýchlo niečo drmolil, polovica z toho bola po latinsky. Potom zo stola zobral lekárske správy a hovoril ďalej asi päť minút. Bol som taký vygumovaný, že som ani nevedel, ako sa volám. Aj keby rozprával iba slovensky a o polovicu pomalšie, aj tak nič nepochopím. Rozum mi zachytil iba informáciu, že operácia je nevyhnutná, lebo čo mu rastie v hlave už tlačí na mozog, ale zároveň nemožná, lebo pľúca mu zalieva voda a už by sa neprebral z narkózy.
„To znamená, že mu najprv vytiahnete tú vodu z pľúc, a operovať hlavu budete až neskôr?“
Sklenené fľaštičky za mojím chrbtom prestali rachotiť. Doktor prvý krát odtrhol zrak od počítača, pozrel mi do očí a bez slova pomaly potočil hlavou.
„Takže to je...“ – musel som preglgnúť: „...to je...koniec?“
Tentokrát pomaly prikývol...
Chvíľu na mňa ešte pozeral, potom začal vkladať papiere do obálky.
„Ten človek, o ktorom ste práve rozhodli, že umrie, leží stále na chodbe. Ani ste sa naňho neboli pozrieť!... Tieto papiere som vám mohol priniesť aj sám svojím autom, nemuseli sme sa sem terigať sanitkou.“ – oči mi už zalievali slzy.
„V takomto stave ho nebude operovať nikto.“ – odpovedal mi doktor a podal mi veľkú hnedú obálku – rozsudok smrti.
Zhlboka som sa nadýchol, aby sa mi nevydral z hrdla vzlyk a spýtal sa, čo bude teraz s nami.
„Zavoláme vám sanitku, a odvezú vás naspäť.“ – odpovedala mi sestrička spoza chrbta.
Otočil som sa k nej: „A, prosím vás, ešte mi povedzte aký je dnes deň?“
„Streda. Prečo?“ – okamžite odvetila ona a čudovala sa, prečo tento statný tridsiatnik začal plakať ako malé decko.
Sanitka prišla o dobré dve hodiny, dedko už zase niekde lietal, lebo nereagoval na môj hlas ani dotyky, plač mi zabral slabých dvadsať minút, tak som mal kopec času rozmýšľať o tom, čo sa vlastne udialo v tom výťahu. Keby tam bol hocikto iný, povedal by že dedko mal halucinácie z liekov. Ale Edgar Cayce tvrdí, že náhody neexistujú a všetko, čo sa deje má nejaký význam. Preto verím, že to bolo určené práve mne. Nikto iný by to nepochopil, každý by iba mávol rukou. Ale vo mne to vyvolalo ten známy záblesk poznania zvaný „AHA efekt“, po ktorom vedci kričia heuréka, a neskôr dostávajú Nobelove ceny. Tou jedinou otázkou: „Kedy?“ mi vlastne odpovedal, že posmrtný život je realitou, že duše si aj potom uvedomujú sami seba, že sa snažia s nami komunikovať a že nám občas aj vyhovejú. Len ma veľmi štvalo, že som mu neodpovedal: „o rok!“ Prečo mi napadol piatok?
Prišli tí istí saniťáci a viezli nás tou istou sanitkou. Poriadne v nej natriasalo, až tak, že sa dedko prebral: „Danuštek?...“
„Som Rasťo, dedko, Rasťo.“
„Danuštek, kam to ideme?“
„Dedko, ja som Rasťo. Nechceš mi ešte niečo povedať?“
„Danuštek, ideme domov?“
„Áno, dedulko, ty už áno...“
„Dobre.“ – povedal spokojne dedko a zostal ticho.
„Ďakujem ti, dedulko, za všetko ti ďakujem...“ – jemne som mu pohladil ruku: Ahoj.
V nemocnici mi sestrička zastala cestu: „Ďalej by ste už nemali ísť...“ – lepšie sa mi prizrela: „Dáte si pohár vody?“
Len som potočil hlavou a podal jej obálku.
„Poďte ku nám na sesterňu, sadnete si a dáte si vodu, dobre?“
Znovu som len potočil hlavou a zdrhol po schodoch.
Na parkovisku som naštartoval auto, otvoril okná na obidvoch stranách, aby mi prevetralo hlavu, a zavolal mame.
„Áno, Rastík?“
„Čau mami. Zajtra zober babku aj krstnú a choďte pozrieť dedka.“
„Doteraz ste boli na tých vyšetreniach?“
„Áno, až teraz sme sa vrátili.“ Naozaj ti nemôžem povedať, že dedko ležal tri hodiny na chodbe a nikto sa naňho ani nepozrel.
„Ako to dopadlo?“
„Zajtra zober babku aj krstnú za dedkom a doktor vám všetko vysvetlí...“ Povedz, že tam pôjdete! Do riti, sľúb mi to! Zajtra je už štvrtok!
„Na zajtra sme už dohodnuté, len mi povedz čo ti tam hovorili.“
Zo srdca mi odpadol kameň veľký ako mrakodrap: „Mami?“
„Nó?“
„Nebudú ho operovať...“
Mamu mám chápavú, v telefóne zostalo ticho. Veľmi dlho ticho. Pohral som sa nohou s plynovým pedálom. Motor dvakrát zahučal.
„Mami?“
„Nó?“
„Nemôžem dlho volať, šoférujem.“
„Dobre“ – povedala a zložila.
Prepáč...
Zavrel som okná, lebo už mi bola naozaj zima. Po ďalších dvadsiatich minútach, keď sa mi telo ukľudnilo a prestalo sa vnútorne chvieť, som zaradil rýchlosť a pohol sa z parkoviska domov...
Môj dedko zomrel 16.12.2005, tak ako bolo dohodnuté – v piatok.
X X X
Môj dedko JE kráľ! Nech už je teraz kdekoľvek. Veď čo vám dal Budha, Mojžiš, Ježiš, Mohamed, Sai Baba a im podobný proroci? Len prchavú nádej. Ale mne, môj dedko, dal istotu...
Strach zo smrti a bolesti života sa vytratili. Namiesto toho pociťujem k smrti úctu a zo života mám vždy len radosť.
Z celkového pohľadu je smrť lepšia ako narodenie. Veď pri prechode z tohto sveta na ten druhý si pamätáme všetko čo sme tu zažili, a dokonca si spomenieme aj na ostatné minulé životy. Ale pri prechode z druhého sveta na tento, teda pri narodení, na všetko zabúdame.
A kto vlastne určil, že toto je ten pravý svet a ten, je až druhý?
Sme ako tie dve blondíny stojace na opačných brehoch rieky.
„Ako sa dostanem na druhú stranu?“ – kričí prvá.
„Veď si na druhej strane!“ – odpovedá jej druhá.
Blbé blondíny? Skôr analógia celého ľudstva. Veď je úplne jedno, ktorá sa pýta a ktorá odpovedá. Stoja na opačných stranách.
Pointa vtipu spočíva práve v tej rieke.
V jej názve.
Volá sa Styx.