Večer som zapol telku, prepínaním sa dostal na STV2, čosi ma zaujalo, tak som pridal hlas. Nespieval práve upotený jazzman, dávali „Pod lampou“ a bavili sa o Grécku. Nikto z hostí ale nespomenul slnko, more, ouzo a tanec, nikto nespomínal na svoju fantastickú dovolenku.
Hostia boli traja: jeden z ministerstva financií- mladý chalan, čo práve skončil vysokú ekonomickú, na ktorej ho známkovali a prednášali mu presne tí ekonómovia, ktorí celý svet dotiahli až sem. Druhý bol z akejsi banky a o treťom som nevedel nič. Jeden z nich by najradšej nechal Grécko skrachovať. Druhý by zas podporil aj tretí euroval, potom štvrtý, piaty, šiesty... A ten tretí loboval za návrat národných mien. Zhodli sa len v tom, že Grécku pomáhajú daňoví poplatníci. Ak som tomu rozumel správne, daňový poplatník, teda aj ja, pomáha Grécku, štátu, bankám, ktoré s tými peniazmi vracajú dlhy nemeckým bankám, keďže šesťdesiat percent pohľadávok vlastnia Nemci. Teda nepomáhame vlastne Grékom samotným, tých necháme kľudne hladovať a štrajkovať ďalej. Je nad slnko jasnejšie, prečo Merkelová tak zanietene nabáda ostatné štáty na podporu eurovalu.
Hoci to boli renomovaní ekonómovia, nevedeli Hríbovi vysvetliť príčiny krízy. Stále len všetci traja opakovali, ako sa celý problém nabaľoval stále viac a viac, až to dospelo až sem. Spomenuli aj Španielsko, Portugalsko a Írsko, dokonca porovnávali ekonomiku európsku s americkou, ale príčinu nikto nevidel. Akoby vôbec nepoznali slovíčko chamtivosť. A ja som si naivne myslel, že pyramídové hry sú už zakázané.
Grécko. Plné slnka, mora, metaxy, ouza, olivového oleja a jahňacieho kebabu. A tých pláží... A ostrovov...
To, čo sa nepodarilo Hitlerovi tankami, podarilo sa nemeckým ekonómom. Keď začne Grécko predávať ostrovy nemeckým bankám, keď pošle fyzické zlato, zatiaľ čo na začiatku dostalo len čísla na papieri a obrazovke, tí traja budú ešte stále sedieť pod lampou a rozmýšľať, kde je príčina...