Zase tu bol ten sen: bola to asi sobota alebo nedeľa, lebo vstal bez budíku, ženu jemne prikryl perinou a on sám, nahý, prešiel ku kuchynskému oknu, otvoril ho a zapálil si. Snehové vločky mäkko padali k zemi, zima bola nádherná, biela. Mal rád zimu. Ten kľud, to ticho a to, že hoci ho na lícach štípal mráz, radiátor pod oknom ho hrial. Z okna na piatom poschodí petržalského bytu za dobrej viditeľnosti videl Rakúske Alpy. Dnes nie, dnes snežilo. Mal problém vidieť aj malý ostrovček zelene uprostred poľa, kde stál starý vojenský bunker z druhej svetovej vojny. Aj tak ho výhľad napĺňal eufóriou, cítil sa plný života. Mal 38 rokov, vyzeral na 30 a práve včera zaplatil poslednú splátku za byt. Bol znova slobodný! Hrial ho ten pocit, hrial ho radiátor a palcami na nohách sa prehrabával vo vysokých hodvábnych nitiach ručne viazaného perzského koberca, ktorý ho tiež hrial. Ó, áno, zimu mal rád. Bola nádherná a zdala sa taká čistá, ako na ňu pozeral z okna vykúreného bytu, ktorý mu už naozaj patril.
Dofajčil, rukou odhrnul sneh z vonkajšieho parapetu a položil naň kúsok loja pre sýkorky. Potom si napustil horúcu vodu do vane a hovel si v nej, pokiaľ sa zobudila jeho žena a postavila na kávu. Áno, hovel. Nádherné slovenské slovo. A čo všetko vyjadrovalo: voda, veľa vody, čistej a teplej. A všetka tu bola iba pre neho. Úžasné!
Zobudil sa do zimy. Triasol sa ako osika. Donútil sa vstať, obuť si rozodraté vysoké topánky, trochu sa rozhýbať, aby mal opäť cit v končekoch prstov a až potom znova založil oheň. Všimol si, že mu dochádzajú zápalky. Zásoby sa mu míňali a zima sa blížila. Prehltol veľkú hrču, ktorá sa mu robila v krku a sľúbil si, že túto ešte prežije...
Po Veľkej Katastrofe už nič nebolo, ako kedysi. Vaňu s čistou a teplou vodou vidí už iba v sne. Ak niekde nájde kaluž, najskôr sa z nej napije, až potom si ovlaží tvár. A umývanie zubov? Pred Veľkou Katastrofou bolo všetkého viac, ako potreboval, ale odvtedy prešlo tri a pól roka a pastu, hoci ňou veľmi šetril, minul pred tromi mesiacmi, zubnú kefku zlomil až včera. Pamätal si, ako pred tým všade odporúčali 4 z 5 zubárov, že zuby sa umývajú aspoň 2 krát denne, ale hlavne po jedle. Trpko sa usmial. To sedí: včera na raňajky zjedol poslednú starú konzervu, potom si nasucho čistil zuby, keď zlomil kefku. Odvtedy nejedol. Striasla ho zima. Natiahol ruky k ohňu a pozeral na ne. V bruchu mu škŕkalo. Prečo nie?- povedal si v duchu a začal si okusovať nechty. Musí si zohnať potravu, nech už je to čokoľvek, proste musí.
Vlasy mal špinavé, zlepené, šedivé a dlhé až na lopatky. Jeho hrebeň počtom zubov viac pripomínal vidličku. Brada mu siahala po hruď, hoci mala ešte svoju pôvodnú hnedú farbu. Veď on sám si nepripadal starý, aj keď smrť mohla prísť kedykoľvek. Naozaj kedykoľvek. Stačila by malá ranka, ktorá sa zapáli a bude tomu všetkému koniec. Predtým by stačilo ísť do lekárne kúpiť dávku antibiotík a bol by zase fit. Ale teraz? Lekárske ošetrenie nulové, lieky už dávno nemal. Jesť vitamíny? Ovocie a zeleninu? Bože, ako bol rád, že včera našiel aspoň tú konzervu. V tom bodreli, čo je teraz na Zemi, sa ťažko hľadá čokoľvek pod zub.
Začalo sa rozvidnievať. Starostlivo zbalil spacák do tašky a schoval ho v rohu miestnosti. Prikryl ho zvyšným drevom a pritom si všimol, že mu ďalšiu noc nevydrží. Hoci vedel, že v okolí jeho bunkru mu nič nehrozí, počkal, kým sa rozvidní. Až potom vyšiel von a nazbieral ďalšie drevo. Chcel mať všetko pripravené, keď sa večer vráti. Teda, ak sa ešte vráti. Po náročnom dni zháňania čohosi pod zub, nikdy nemal viac síl, iba založiť oheň a zabaliť sa do spacáku. Tam vonku bolo peklo. Tu, v jeho skrýši, v jeho bunkri bol kľud a pokoj. Bolo to útočisko. Nebolo dokonalé, ale bolo jeho. Hrdo stál v strede miestnosti a obzeral sa dookola. Chrbtom ruky si zotrel slzy a vyšiel von.
Petržalku mal dokonale prechodenú, tam by jedlo márne hľadal. Musel prejsť cez most. Po pól hodine opatrnej chôdze si uvedomil, že ho ešte nik nezbadal. Ale ako sa blížil k mostu, napätie v ňom rástlo. Chcel bežať, no nevládal. Najradšej by všetko vykričal na plné hrdlo, načo však pútať pozornosť? Doteraz bol neviditeľný, nech to tak aj zostane. Rezignovane vošiel na most.
Spomínal, ako na ňom stál, pozeral do zdanlivo kľudných vôd Dunaja a rozmýšľal, či skočí. Bolo to ešte pred Veľkou Katastrofou a kvôli žene. Jeho vlastnej žene. Mal ju veľmi rád, miloval ju celým svojim srdcom aj po tom, čo si našla milenca. Toho prvého. Stál tu a slzy mu padali vo vody. Vzchopil sa, opil sa a pobil sa. Zbil ju tak, že si pre istotu nechala lekársky záznam a neskôr ho s ním vydierala. Potom už nikdy nepil. Ona zase sľúbila, že to už nikdy neurobí. Uveril jej. Naozaj ju miloval...
Keď prešiel mostom, slnko už bolo vysoko, ale schované za mrakom. Dúfal, že nezačne pršať. Topánky mal dobré, ale vrásky na čele mu robil jeho ťažký železničiarsky kabát. Ten vodu priam nasával. Kým začalo pršať, prešiel práve k Michalskej bráne. Sadol si na zem a čakal. V bruchu mu škŕkalo. Naozaj nevedel, čo mal robiť, ešte nikdy nepršalo tak dlho. Bol zmätený a hladný. Ako sa dostať z tejto situácie?
Kýchol si. Sopeľ mu vyletel na dva metre. A práve vtedy sa to stalo! Stal sa opäť viditeľný! Iba na malú chvíľku, ale on sám si to stihol uvedomiť. Cítil na sebe asi tucet očí, ktoré naňho hľadeli s úžasom, zhnusením a odporom. Zľakol sa, postavil na nohy, zapol kabát a zhrbený vyšiel do dažďa. Chcel byť čím skôr vo svojom bunkri, hoci hladný, ale pri ohni. Kýchal stále viac a viac. Tušil, že je to začiatok jeho konca. Žiadne jedlo nezohnal a navyše prechladol. To si naozaj nemohol dovoliť. Musí prežiť túto zimu. Jednoducho musí...
Pod nohami mu zachrapčalo sklo z rozbitej pouličnej lampy. Všade skaza. Pamätal si toto mesto pred Veľkou Katastrofou, živé, vysvietené. Preháňal sa po ňom vo svojom aute so svojou ženou. Plný života, akoby mu to tu všetko patrilo. Ale teraz má iné ciele...
Už z diaľky videl, že v bunkri niekto je. Cez maličkú strieľňu, z ktorej sa kvôli Mníchovskej dohode nikdy nestrieľalo, vyrážalo svetlo. Znova pocítil strach. Zacítil dym. Votrelci pálili jeho drevo! Do očí sa mu tisli slzy bezmocnosti a zároveň ním lomcoval hnev. Zohol sa, dvihol palicu, ktorá mu zrejme ráno vypadla a poťažkal ju v ruke. Bol odhodlaný biť sa o svoje veci. Jediné, čo ho spájalo so svetom pred tým, bolo tam vnútri. Áno, vojde dnu a postaví sa im zoči-voči. Zhlboka sa nadýchol- a zostal ako obarený. To, čo ucítil, mu pripomenulo život pred Veľkou Katastrofou, konkrétne jeho poslednú dovolenku so svojou ženou v Thajsku. Voňalo to tam podobne, a oni ochutnali takmer všetko. Bože, aký bol vtedy šťastný. Ako veľmi ju miloval... Palica mu vypadla z ruky a so škŕkajúcim žalúdkom a ústami plnými slín vkročil dnu.
Votrelci boli dvaja, starší a skúsenejší, ako on, ale čo ho prekvapilo, aj vyzerali ako on. A nepozerali cez neho, akoby neexistoval, ich pohľady sa stretli. Prví ozajstní ľudia, ktorých po dlhom čase stretol. A aký to boli ľudia? Pozreli na neho, pochopili, bez slova ho usadili k ohňu a podali mu misku s guľášom.
„Ďakujem“- povedal dojato.
„Len aby ti chutilo“- povedal ten s omrznutým uchom.
Nabral si na lyžicu, ovoňal, pofúkal a vložil do úst. Pomaly, nedôverčivo prežúval. Mäso bolo tuhšie a použili na guláš nezvyčajnú kombináciu korenín, ale mäso, soľ, ich skúsenosti a ochota podeliť sa a pravdaže hliníkový kotlík na trojnožke z nich urobili najlepších kuchárov v širokom okolí.
„Víš, je to oríškový gulášek“- povedal ten druhý.
Nechápavo zdvihol obočie.
„Taký orech, čo tu behal okolo. Hav hav.“- dodal ten prvý a vyceril svoje pokazené zuby.
Dva týždne nejedol nič teplé, preto prehltol, aj keď si uvedomil, aké mäso použili.
„V Thajsku som jedol chrobáky, krysy a hady. Dokonca jeden chlapík z nášho zájazdu zaplatil 500 euro za to, že mohol jesť surový opičí mozog...“
„Tys byu v Thajsku? Spokojne sa najedz, potom nám o tem povyprávjaš.“- prerušil ho ten druhý.
Oni dojedli skôr a potom len netrpezlivo čakali, kým skončí aj on. V očiach mali iskričky záujmu. Otvorili krabicové víno a ponúkli aj jeho. Odmietol, radšej sa napil čistej vody z ich bandasky. Keď konečne dojedol, začal im rozprávať. Najprv o Thajsku,potom o ostatných dovolenkách. Boli to dobrí poslucháči a tak mimovoľne prešiel k Veľkej Katastrofe. K jeho osobnej Veľkej Katastrofe: ako miloval svoju ženu, ako si našla milenca a on ju opitý zbil. Sľúbili si, že on nebude piť a ona mu bude verná. Sľub drží doteraz, ona vydržala pol roka. Keď jej na to prišiel, chytil ju pod krk a napriahol pravačku. Ešte v lete ruky si uvedomil, že ju vlastne nechce zabiť, ale letiacu ruku nezastavíš, tak päsť otvoril. Potom ju spustil opäť na zem. Facka nezanechala žiadne stopy, ale palec s ukazovákom jeho ľavej ruky pod jej sánkou, ako visela, áno. Sudkyňa mu naparila § 208- týranie blízkej a zverenej osoby, keďže žena ukázala aj papier od lekára z bitky predtým a dostal 3 roky natvrdo, čo je minimum. Sedel v Trnave a kým sa jemu plnili pľúca železným prachom pri obrusovaní prevodoviek pre Peugeot, ona si zatiaľ doma užívala šampanského. Jej nový bol právnik, to on jej poradil § 208, dokonca aj zrušenie užívacieho práva na byt. Všetko, čo kedy mal, ostalo jej. Keď ho navštívil jeho právnik v base, už s tým nemohol nič robiť. Povedal mu, že keby ju bol býval zabil, za vraždu v afekte sú iba 2 roky a všetko by ostalo jemu. Vtedy ešte nechápal jeho cynizmus. Ale ako roky v base ubiehali, pochopil. Hoci písal celej rodine, oni sa postupne odmlčali a keď ho prepustili na slobodu, nemal ku komu ísť. Odvtedy sa pretĺka životom sám. Keďže nemal trvalý pobyt, účet a telefón, nikde ho nezamestnali, hoci bol ešte čistý, oholený, vlasy ostrihané. Po 2 týždňoch si roztrhal oblekové nohavice, sako bolo dokrčené a malo fľaky. Vtedy ho prestali púšťať do budov na osobné pohovory. A on dúfal, že si nájde niečo, hocičo, s ubytovňou. Bol naivný.
Tí dvaja počúvali s otvorenými ústami. Keď cez hrču vo svojom hrdle nevládal pokračovať, vstali a objali ho. Cítil ich veľké, žiarivé srdcia plné lásky a zároveň pach z pokazených zubov, zvratky a moč. Boli to preňho jediný ozajstný ľudia na zemi. Chápali ho, mali ho radi takého, aký bol. Presne ako matka, ktorá nadovšetko miluje svojho syna, nech už je to Budha alebo Hitler.
Tí dvaja zaspali. On pozeral cez maličkú strieľňu von. Na lícach ho štípala zima. Mal 42 rokov, vyzeral na 60 a cez slzy v očiach nevidel ani dom, v ktorom kedysi na piatom poschodí býval. Neznášal zimu!
Pozeral na svojich nových spolupútnikov. Spali a mierne sa usmievali. Zima im očividne nevadila. Priložil na oheň a ako sa zohol po drevo, nohou o čosi zavadil. Bolo to krabicové víno, ale nevylialo sa. Táto jediná krabica ostala plná. Ako na ňu pozeral, v mysli sa mu vynoril rozhovor, ktorý si raz dávno vypočul v rádiu, kde hral heavy metal a hneď po ňom cimbalová muzika:
„Takže ty podporuješ bezdomovcov peniazmi?“- spýtal sa moderátor.
„Jasné. Viem, že im to nepomôže vyhrabať sa z toho srabu, ale na kúrenie, na tú etavíru, na to vínečko im vždy rád prispejem. Nikto nemôže vedieť, ako raz skončí.“- odpovedal hudobník.
„Ale chápeš, že takto im berieš motiváciu. Keby im nikto nič nedal, boli by donútení niečo s tým urobiť. Však všetci ľudia majú rovnakú šancu!“- nedal sa moderátor.
Ale hudobník mal zjavne navrch- „Ále, skús sa ty dostať do predstavenstva J&T. Môžeš sa aj rozkrájať, ale nedostaneš sa tam. A tiež máš rovnakú šancu...“
Jeden z tých dvoch zachrápal. Ten s omrznutým uchom sa stále v spánku usmieval. Zohol sa pre krabicu. Tú poslednú. Odtrhol rožtek, priložil si ju k ústam a pil...
Pil hltavo a dlho...
A pil...