On obsadil pre oboch miesta v sále, ona ešte vonku fajčila. Bol druhý deň Ekotopfilmu 2015 a bolo plno. Dokonca si všimol tri televízne štáby. Ona sa vrátila, sadla si vedľa neho a položila na stolík dva divné walkmany.
„Čo to je?“ – spýtal sa jej.
„Bude simultánny preklad...“
Chcel sa ešte spýtať ako to funguje, ale dcéra skvelého slovenského spisovateľa ho prerušila. Adela vstala a s humorom jej vlastným privítala ľudí na tomto ročníku festivalu, akoby to bol deň prvý. Vzápätí na gauči oproti sebe privítala dvoch okuliarnatých pánov. Prvý bol členom medzinárodnej poroty Bruce Akýsi a ten druhý, ktorý si až cestou na pódium zložil z hlavy klobúk, bol americký veľvyslanec na slovensku Theodor Neviemaký. Adela im poďakovala za účasť na festivale a sama nám preložila ich odpovede. Theo tvrdil, že túto akciu podporujú už 40 rokov, čo sa jemu moc nechcelo veriť, že by komunisti dovolili financovať čokoľvek vtedajšiemu úhlavnému nepriateľovi. Potom ale Theo začal vychvaľovať naše krásne Slovensko, nádherné dievčatá, majestátne hory, hlboké lesy, množstvo zveri a čistej vody. Tomuto nemal problém uveriť, koniec koncov tu žil a denne tú krásu okolo seba videl. Dokonca mu Američan začal byť sympatický až tak, že mu odpustil aj to arogantné faux-pas s klobúkom.
Adela pritvrdila a plynulo prešla do angličtiny. S Bruceom sa zhovárala asi dve minúty, kým si on nasadil sluchátka a postáčal príslušné gombíky. Prvé čo počul bol smiech tlmočníka. Na sekundu sa zamyslel, či je až taký profesionál, že prekladá aj smiech, alebo či Adela zaperlila až tak, že rozosmiala aj profíka.
Ku slovu sa opäť dostal Američan, ktorý tvrdil, že Slovensko poznal už dávno predtým ako sa stal veľvyslancom, lebo je vášnivý poľovník a chodil sem loviť. Chválil sa, že má asi desať trofejí od nás, medzi nimi aj z medveďa.
„Preboha, čo tu takýto človek vlastne robí?“ – spýtal sa jej on pošepky.
„Čo sa ti nezdá...?“ – spýtala sa ona jeho na oplátku. Očividne jej ušli súvislosti.
„Toto je Ekotopfilm, všetci ľudia, čo sú v sále, si prírodu ctia a chránia...“
Theo si to tiež asi uvedomil, lebo dal do pľacu inú historku. Vychvaľoval Slovenský raj, vraj tam kempoval, bolo tam krásne, a že stačilo prejsť kilometer – dva a človek hneď narazil na nejakú studničku, prameň, alebo potok s čistou pitnou vodou.
Potom sa prihlásila o slovo znovu Adela. Oznámila divákom, že si pozrú tri filmy, ktoré sponzorovalo USA, Theo sa usmial a skromne zdvihol pravačku, a medzi nimi bude chvíľka času na prípadné otázky.
Svetlá zhasli a začali premietať. Prvý film bol zo štátu Surinam v Južnej Amerike, ktorého povrch z 90% pokrýva prales. Keďže každý strom denne odparí dvesto až štyristo litrov vody, je logické, že ich korene ju vytiahnu z hlbín na povrch planéty. Tvorca a komentátor dokumentu doslovne povedal: „Tieto panenské lesy produkujú 15% svetovej pitnej vody.“ Vzápätí dodal, že na susednom ostrove nemajú pitnú vodu vôbec. Na plátne sa objavil nádherný západ slnka a loď plávajúca z ústia rieky na more, ťahajúc za sebou tri cisterny. Komentátor tvrdil, že takto dovážajú vodu na ostrov denne. Potom naznačil možnosť, že keby sa z vody stala komodita, chudobný štát Surinam, by si finančne pomohol...
On už zvyšok filmu ďalej nevnímal. Posledný diel skladačky zapadol na svoje miesto a uvidel celkový obraz. Ako môže niekto spomenúť produkciu a komoditu v súvislosti s pitnou vodou?! Poobzeral sa po sále, všetci s úžasom sledovali nádherné odtiene zelenej farby pralesa na plátne. Kto a kedy ich zastaví ak nie on, a ak nie teraz? V duchu si začal pripravovať otázky.
Film skončil. Okamžite zdvihol ruku.
„Ty máš nejakú otázku?“ – spýtala sa ona neveriacky.
„Zaujímajú ma len tri veci:“
„Aké tri veci?“ – stále nechápala.
„Počkaj chvíľu, hneď sa to dozvieš...“ – zahriakol ju on, lebo Adela sa pozerala ich smerom. Začal vstávať, ale spisovateľova dcéra pozrela na hodinky: „No neviem, či máme teraz toľko času. Spravíme to tak, že si najprv pozrieme ďalšie dva filmy a na otázky budeme odpovedať až potom.“
Znovu si sadol. Nerozumel tomu. Ako jednoducho sa dá zbaviť svedomia. Bože, odpusť im, lebo nevedia čo činia...
„Čo si sa chcel opýtať?“ – vyzvedala ona.
„Vieš, rozum a vedomosti prinášajú zodpovednosť...“
„Zodpovednosť za čo?“ – očividne nechápala.
„Skôr za koho. Musím chrániť ostatných ľudí pred takými hyenami ako je tamten.“ – hodil hlavou smerom ku gauču na pódiu.
„Nechápem čo sa ti nepáčilo, však to bola nádherná krajina...“
Trpko sa usmial. Áno, obrázky boli nádherné. Pripomenulo mu to kúzelníka, ktorý vám máva jednou rukou pred tvárou a druhou vyťahuje peňaženku z vášho vrecka. Apropó, peniaze. Kto bude brať zisky? Namiesto odpovede sa mu v hlave objavili ďalšie dve otázky: Kde je najväčšia komoditná burza na svete? A kto sponzoroval tento film?...
Druhý film bol o leňochodoch. V Suriname už začali s výrubom pralesa, a tak tie pomalé tvory sťahovali desiatky kilometrov ďalej. Ten posledný bol o parku v hlavnom meste Surinamu, kde liečili zranené leňochody, ktoré si predtým nikto nevšimol, a ktoré sa zrútili zároveň s vyťatými stromami. Sťahovali ich preč až potom, čo sa trochu vzchopili. Pravdaže na plátne sa objavovali milé tváričky zvierat, prevažne mláďat a komentátor vyzdvihoval prácu ošetrovateľov. Akosi pozabudol dodať, že hlavnou príčinou je výrub ich pôvodného domova.
On bol z toho zhnusený, preto okamžite po skončení posledného filmu opäť zdvihol ruku. Adela však oznámila, že Bruce sa pôjde poradiť s ostatnou porotou a potom vyhlásia cenu Honor of Ekotopfilm. Po vyhlásení víťazky a pozretí si jej predtočenej ďakovačky znovu dvihol ruku. Blondínka na gauči však výrazne poklepala po svojich hodinkách s tým, že podľa programu už mal bežať ďalší dokument, takže na otázky nezostal čas, poďakovala hosťom aj divákom a odišla. Ešte sa rýchlo vrátila, lebo si na gauči zabudla kabelku a do začatia nasledujúceho programu vykecávala s produkčnou jednej z televízii. On ju smutne sledoval. Chápal, že nie je platená na hodinu, ale prečo musela zobrať aj doláre od lobistu Thea, tomu naozaj nerozumel.
On a ona vyšli na vzduch.
„Čo ti vlastne na tom filme vadilo?“ – spýtala sa ona.
„To je na dlho, nejdeme oproti na pivo?“ – odpovedal jej otázkou.
V Britishi si objednali plzeň a on začal rozprávať. Občas si odpili, občas dala doplňujúcu otázku. Dopili a ostalo ticho. Také mrazivé...
„Trochu preháňaš, to som si vôbec nevšimla“ – ozvala sa napokon ona.
„Smutné je, že si to nevšimol nikto...“
Mlčky sa vrátili nazad a pozreli si ešte jeden film.
Ona sa volá malá Lucka, a ako sa neskôr ukázalo, v živote jej ušlo oveľa viac súvislostí...
On sa volá Vizvo a dodnes ho trápia tieto tri otázky:
1, Či USA naozaj chcú, aby sa z vody stala komodita obchodovateľná na burze? Či naozaj chcú do troch dní vyhladiť všetkých chudobných ľudí, ktorí za ňu nebudú mať čím zaplatiť?
2, Kedy a kde to skončí? Zmeriame plochu tela a budeme platiť aj za prijaté slnečné lúče? Odmeriame objem pľúc a budeme platiť za dýchaný vzduch?
3, Kedy sa Spojené štáty začnú rozhodovať na základe lásky? Kedy sa najmocnejšia krajina sveta konečne zbaví strachu? Pod maskou strážcov galaxie sa skrývajú malé ustráchané myšky. Veď ktoré iné veľvyslanectvo sa pred okolitým svetom dobrovoľne zavrelo do klietky? A tak ako vodíme deti do ZOO, mali by sme ich zobrať na Hviezdoslavovo námestie a ukázať im tých hrozivých Američanov, nech si samé vytvoria úsudok, kam to až dotiahli. Ale, všetkých vás veľmi prosím, už ich konečne prestaňte kŕmiť, naozaj majú všetkého dosť.