Do šatne im vpálil chalanisko celý v čiernom, s dlhými vlasmi a cedulkou „oganizátor“ na tričku Manowar: „Svetlo Anjelov, za pätnásť minút idete na pódium!“
„Do riti! Ja to fakt nedočítam?“ – zahrešil gitarista.
„Ešte si nedočítal toho Cayceho?“ – spýtal sa klávesák od playstationu: „ja tiež nikam nejdem, pokým nedohrám level...“
„Chalani, už vás chytajú hviezdne maniere, a to sme ledva vydali prvý album.“ – bubeník sa už rozcvičoval. Medzi prstami oboch rúk sa mu krútili paličky.
„Ale že aký album?! Čo si nečítal recenzie?“ – basák si pred zrkadlom upravoval svoje dlhé dredy.
„Držte huby! Mám posledné tri strany!“ – zreval na nich gitarista.
Všetci traja naňho prekvapene pozerali, takéhoto ho vôbec nepoznali. Aj klávesák si hru zapauzoval. Gitarista sa skláňal nad knihou, lakte opreté na stole, hlavu v dlaniach, prstami si schovával oči, palce v ušiach a niečo si hmkal. Zostalo ticho ako v kostole, iba to hlboké hmkanie znelo ďalej. Dočítal poslednú stranu, hmkanie utíchlo, ruky spustil na knihu a zavrel ju. Potom dvihol hlavu a pozrel na nich lesklými očami.
„Toto s tebou spraví jedna kniha?“ – nechápal bubeník.
„Je fantastická! Mal by si si ju prečítať... Všetci by ste mali...“
„Aby sme aj my takto zmagorili?“
„Posunulo by ťa to ďalej. Veľa vecí mi to objasnilo“ – gitarista sa postavil a začal ich jedného po druhom objímať: „Chalani, mám vás rád, naozaj rád...“
„Čo blbneš?“ – klávesák schovával playstation vita pred objatím za chrbtom.
„Len som chcel aby ste to vedeli. Keby sa čokoľvek stalo...“
„A čo by sa malo stať?“ – spýtal sa nechápavo basák.
„Nič, nič. Ja len...keby náhodou...“
„Čo to tu splietaš? Akou náhodou? A čo vlastne?“ – klávesák vypol playstation a položil ho pred seba na stôl.
„Máš pravdu, náhody neexistujú! Už to chápem. To, že dnes Joy spadol z motorky a zlomil si ruku, tým pádom nevystúpi Manowar, ale my, nebola náhoda. Na festival nás pozvali ako posledných až potom, čo zistili, ako sa predáva náš album. A teraz máme byť dnešným headlainerom. Nič z toho nebola náhoda, takto to proste malo byť!“ - gitarista živo gestikuloval.
„Keby som nad všetkým takto premýšľal, tiež by som si poplakal...“ – začal si z neho uťahovať bubeník.
„Nesmej sa. Tomu sa vo vedeckých kruhoch vraví synchronicita! Veci sa proste dejú tak, ako ty sám chceš. Stretneš presne tých ľudí, ktorí ťa postrčia tým správnym smerom. Prídeš na miesto, na ktorom máš byť, presne v tom čase, keď tam máš byť. A potom je to celé iba na tebe.“ – dostával sa gitarista do varu.
„Ale čo?“ – spýtal sa ho klávesák.
„To rozhodnutie...“
„Aké rozhodnutie?“ – nedalo to už ani basákovi.
„Dnes zmeníme svet! Myslím celý svet, a myslím to celkom vážne.“
„Koľko si vypil toho piva?“ – odbil ho sucho bubeník.
„Nechaj ho hovoriť, ja mu verím.“ – zastal sa ho basák: „Necítiš to z neho? Tú energiu, čo z neho sála?“
„Ale ja keď poviem, že ma unieslo ufo, nikto mi neverí...“ – zalamentoval klávesák.
„Jeden lepší ako druhý! Nemali sme sa volať Svetlo Anjelov, ale Partia Debilov.“ – vtipkoval ďalej bubeník.
Gitarista sa otočil priamo naň: „Čo by si zmenil na svete ty? Myslím čokoľvek.“
„Ja som skromný, mne by len stačilo, keby všetky baby chodili hore bez. Nemusia úplne všetky, stačia iba tu na festivale.“
Zasmiali sa.
„Ty si strašný úchylák!“ – povedal cez smiech klávesák.
„Ja nie som úchylný, len trošku zvedavý...“ – nedal sa bubeník.
„To poznám. A pedofil je len trošku nedočkavý...“ – basákovi sa od smiechu natriasali dredy.
„Nebuď taký prízemný, keď môžeš lietať!“ – uťal smiech gitarista: „Naozaj si môžeš priať čokoľvek. Dnes sa podarí akýkoľvek zázrak. – povedal to s takým zanietením, že boli ochotní mu uveriť. Na tvári mu žiaril úsmev, aký majú len blázni alebo osvietení a v očiach sa mu zračila celá múdrosť vesmíru: „Dnes je tu toľko ľudí, že keď zjednotíme ich srdcia a priania, naučíme všetkých umývať si sladké zemiaky...“
„Čo to trepeš, aké sladké zemiaky?“ – spýtali sa ho všetci traja naraz.
„Vy ste nepočuli Príbeh Stej Opice?“ – gitarista bol vážne prekvapený.
„Akej opice? Stej? A ktorá je vlastne stá?“ – Klávesákovi sa zdalo, že začína hovoriť trochu z cesty.
„Tu vôbec nejde o počet, ale o to, čo sa vtedy stane.“
„A čo sa má vlastne stať?“ – snažil sa ho pochopiť basgitarista.
„Radšej nám povedz ten Príbeh Stej Opice, lebo zmeškáme vlastný koncert!“ – bubeník začínal byť trochu nervózny.
„Dobre, dobre. Takže na Japonskom ostrove Košima, niekedy v päťdesiatych rokoch, vedci študovali tamojšie opice. Každý deň vysypali vrece sladkých zemiakov na pláž a sledovali ich pri jedení. Raz sa ale jeden zemiak odkotúľal až do vody. Jedna z tých opíc ho zbadala a zjedla. A čuduj sa svetu – neškrípal jej pod zubami. Začala si teda umývať všetky. O nejaké dva – tri dni to naučila aj ďalšie opice, tie zase ďalšie a tak ďalej... Trvalo ale dosť dlho, takmer šesť rokov, kým sa to naučila aj stá... A práve vtedy sa to konečne prevalilo! Na druhý deň si už umývali sladké zemiaky všetky opice rovnakého druhu. A najlepšie na tom je, že nie iba na tom ostrove, ale na všetkých Japonských ostrovoch!“
„Myslíš na morfogenetické pole Carla Gustáva Junga?“ – spýtal sa zo záujmom basák.
„On to nazval kolektívnym nevedomím. Pojem morfogenetické pole je z fyziky, aj keď podľa mňa ide o to isté...“ – zanietene vysvetľoval gitarista.
„Čo je vlastne to geopole?“ – strácal sa v prívale informácií bubeník.
„Každý živočíšny druh, teda aj ľudia, majú svoje morfogenetické pole, do ktorého prispieva každý jeden člen svojimi poznatkami.“ – trpezlivo, ako dieťaťu vysvetlil basák.
„Dobre, ale aj tak nechápem, kam tým smerujete...“
„Ja to chápem veľmi dobre, iba neviem, čo chceš ľudí naučiť?“ – otočil sa basák otázkou na gitaristu.
„Chcel by som všetkým odovzdať poznanie, že sme všetci navzájom prepojení! Jedno telo, jedna duša! Že ak budeme chcieť a bude nás dostatočne veľa, dokážeme čokoľvek! Čo nechápete, že Príbeh Stej Opice je toho vedeckým dôkazom?!“
„Ale nemôžeš prísť na pódium, povedať do mikrofónu nejaký príbeh, dať im domácu úlohu, čo sa majú naučiť a potom odohrať koncert.“ – nedal sa bubeník.
„Čo takto Komenský a jeho škola hrou? Učiť príkladom, vlastne pokusom. Aspoň to vyskúšame a keď sa nič nestane, tak si ani nikto nič nevšimne...“ – vložil sa do rozhovoru klávesák.
„Super nápad! Ale čo by to tak malo byť?“ – nadchol sa gitarista.
„Niečo, čo nebude normálne a čo si každý hneď všimne. Najlepšie by bolo niečo, čo si teraz každý praje...“
„Chlast zadarmo?“ – opáčil bubeník.
„Choď s tým niekam...“ – mávol rukou basák: „Mám niečo lepšie! Čo keby sme zrušili tú búrku? Prší už takmer hodinu...“
„Chalani, vy nie ste normálny...“ – prerušil ho bubeník.
„Čo by si zmenil ty, keby si mohol urobiť čokoľvek?“ – znovu sa naňho otočil gitarista.
„ Jeho sa nepýtaj, on si bude priať, aby všetky baby chodili vyzlečené a aby mali miery 90-60-120. Pravdaže zdola nahor...“ – odpovedal zaň klávesák.
„A čo by si chcel zmeniť ty?“
„Ak to má byť niečo jedinečné... tak... nech zmiznú zo sveta úplne všetky zbrane!“
„No fasa! Ty si mal ísť na miss. Na konci ďakovnej reči by si povedal- som za svetový mier.“ – navážal sa do klávesáka bubeník.
„Lepšie by bolo, keby sa zacelila ozónová diera a vyčistili sa moria. Aby bolo viac planktónu a stromy rástli rýchlejšie...“ – skúsil prianie basák.
„A aby mi opäť narástli vlasy, aby pizza rástla na stromoch a vodka tiekla v potokoch...“ – odbil aj jeho bubeník: „Chalani na takéto blbosti som veril aj ja. V base som sa dokonca snažil ujsť pomocou rytmu.“
„Čože?“ – nechápavo naň pozerali.
„Nó, viete, že vojakom zakazujú na moste pochodovať? Pretože tým rytmickým dupaním ho rozkmitajú a mohol by sa zrútiť. Tak aj ja som nahovoril všetkých väzňov, aby kopali do stien v rovnakom rytme. A stalo sa niečo? Nič! Po roku ma pustili na podmienku a ostatní väzni tam možno kopú doteraz. Len sa bachari pri prepúšťaní čudovali, že som stihol za rok zničiť troje boty...“
Túto historku počuli prvý krát, to, že sedel za marihuanu vedeli už dávno.
„Tak preto si taký skeptik.“ – ozval sa prvý basák: „Ja som zase voľakedy prešiel cez žeravé uhlíky. A poviem ti, kebyže som tam sám, neprejdem. Naozaj dôležité bolo to, že ti to zo srdca priali všetci naokolo. Ľudia sú prepojení, len si to neuvedomujú. Nikdy sa ti nestalo, že si na niekoho myslel a on ti v ten deň zavolal? Tak to je to prepojenie.“
„To je tá synchronicita. Ako hovoria na východe, keď je žiak pripravený, učiteľ sa vždy nájde.“ – dodal klávesák.
„Dobre, ale ako viete, že títo fanúšikovia sú pripravení?“ – nedal sa bubeník.
„Však sa na to pozri aj z druhej strany. Celá tá kniha, ktorú som práve dočítal, bola o tom, že náhody neexistujú! Uvedom si, ako sme sa sem vlastne dostali. Ver mi, oni sú pripravení... Len mi je ľúto Joya.“
„Takže synchronicita? Tak mi teda pomocou nej vysvetlite, že prečo som sedel?“
„Pretože si bol mladý a blbý. Včera, keď sme sedeli na večeri a na pive a chcel si fajčiť, išiel si von. Tak prečo, keď máš chuť na trávu, nejdeš do Holandska?“ – dal do pľacu klávesák.
„Hmm, to má zmysel. Možno niekde v Afrike je legálna vražda, len mi teraz poraďte, keď ste takí múdri, ako tam dostanem svoju exmanželku...“
Zasmiali sa. Ich smiech prerušil chlapík s tričkom Manowar: „Svetlo Anjelov, máte päť minút!“
„Tak čo, ideme?“
„Ešte stále sme sa nedohodli, čo zmeníme.“ – zastavil ich gitarista.
„Ja tomu aj tak neverím.“ – bubeník ostával v roli skeptika.
„Funguje Reiki, aj Silvova metóda, tak prečo nie toto? Aj Filipínsky chirurgovia, hoci ich už sto krát odhalili ako podvodníkov, stále majú ďalších pacientov a ešte k tomu deväťdesiat percentnú úspešnosť. Existujú skupiny, ktoré sa za niekoho modlia a jemu to pomôže...“ – rozohnil sa znovu gitarista.
„V Amerike robili aj taký pokus s kolektívnym prianím.“ – pomáhal mu s presvedčovaním basák.
„Aký pokus?“ – zaujímal sa klávesák.
„Jeden vedec si zavolal tristo divákov do kina a tam im premietal priamy prenos z televíznej súťaže o sto tisíc dolárov. Na začiatku, pri predstavovaní súťažiacich sa opýtal, ktorý je im najsympatickejší, ktorý by mal vyhrať. Zhodli sa na staršej vdove s piatimi deťmi, ledva sa pretĺkajúcu životom. Ten vedec neurobil nič, iba poprosil divákov, aby jej zo srdca priali vyhrať a aby jej držali palce. Pravdaže po hodine vyhrala.“
„To ti mám akože veriť?“
„Spýtam sa ťa takto: prečo už nevysielajú žrebovanie Lota v priamom prenose? Všetko to púšťajú zo záznamu.“ – dokončil príbeh basák.
„Hádam mi nejdeš nahovoriť, že vieš ovplyvniť stroj?“
„Vieš ovplyvniť úplne všetko! To sú overené fakty. Môžeš si veriť čomu chceš, ale takto svet funguje. Myslíš si, že keď ľudia verili, že zem je plochá, tak aj bola? Že sa zaguľatila až po tom, čo ju FernaoMagalhaes oboplával? Všetko je v tvojich rukách, vždy sa stane iba to, o čom si presvedčený, že sa môže stať a čo očakávaš, že sa stane.“ – odpovedal bubeníkovi gitarista.
„Takže toto chcete naučiť ľudí?“
„Oni to už dávno vedia, len si musia spomenúť...Takže ešte raz sa ťa pýtam, čo by si zmenil ty?“
„Ty si tiež nič nenavrhol.“
„Kto, ja?“ – spýtal sa gitarista.
„Áno, ty.“ – potvrdili aj klávesák s basákom.
„Asi by som si prial, aby zmizli zo sveta všetky peniaze, hotovosť aj virtuálne, aj všetko zlato a striebro v depozitoch. Až vtedy si každý uvedomí, čo má akú hodnotu. Predstavte si, že príde bývalý miliardár na farmu a ponúkne svoje najnovšie Ferrari za jedlo na deň a farmár ho s ním pošle do riti, lebo na poli potrebuje práve ten svoj starý hrdzavý traktor. Ja totiž nechápem, prečo zarobí menej ten, kto celý rok, deň čo deň chová a pestuje potravu pre druhých, ako ten, čo za hodinu spraví obchod a prevezie tie isté potraviny inde.“
„Takže bude len Bartlov obchod?“
„Viete, že najmenej platené zamestnania sú tie, ktoré nikto nechce robiť? Pritom podľa dopytu a ponuky by to malo byť práve naopak. Teda aspoň ja by som nemohol robiť hrobára, pitevníka, alebo krtkovača...“ – pokračoval v myšlienke gitarista.
„To ani ja, to by som ani nejedol...“ – prerušil ho bubeník.
„Pred koncertom aj tak neješ....“ – povedal klávesák.
„Vždy som nejaký roztrasený...“
„Roztrasený si preto, lebo raňajkuješ fľašu vodky a na obed si dáš detto!“ – schladil ho basák. Všetci sa zasmiali.
„Keď mne to detto tak veľmi chutí...“ – bubeník previnilo sklopil hlavu. Smiech bol silnejší a dlhší. Gitarista ho uťal posunkom ruky: „Takže si na rade, čo by si zmenil ty? Si najstarší, máš najviac skúseností...“
„No, keďže veríte na takéto veci, nebolo by najlepšie, keby si ľudia vedeli navzájom čítať myšlienky? Odpadli by jazykové bariéry a nikto by už nemohol klamať. Zmenilo by to celú politiku a nebolo by toľko konfliktov, keby každý pochopil, čo je za tým...“
„To je nádherné...“ – rozplývali sa ostatní traja: „Takže nám zostáva posledné, dohodnúť sa, ktorý nápad vyberieme....
Dvere šatne sa prudko otvorili, stál v nich chalan v tričku Manowar, tlieskal a kričal až pomaly červenal: „Anjeli Svetla, idete! Konferenciérka vás už vyhlasuje! Tak podťe! PODŤE!!!
X X X
Bol to ohromný nástup. Asi 15000 fanúšikov na nich čakalo pred pódiom aj v tom lejaku. Zvukár pustil intro z playbacku a oblohu preťali dva blesky. Hrom udrel presne v tej chvíli, keď vyšľahli plamene a oni začali hrať. Diváci skákali v šialenom rytme. Počas prvej pesničky prichádzali stále ďalší a ďalší spod obrovského šiatra, kde sa čapovalo pivo. Druhú už spievali všetci s nimi. Pri tretej skladbe si gitarista všimol, že fanúšikov je už dva krát toľko. Bola to ich najrýchlejšia pesnička a dav šalel. Potom zahrali slaďák. Spieval v nej o nádhernej a vášnivej bytosti, občas náladovej, ako sa rád túla po jej kopcoch a dolinách a ako je šťastný, keď môže preskúmať jej jaskyne. Na albume to bola erotická pieseň, podfarbená ženským stonaním, ale on to otočil poslednou vetou, keď do ticha zašepkal: „Ďakujem ti Zem, že môžem po tebe chodiť.“ A zem mu odpovedala ďalším prívalom dažďa. Začal hrať rýchly gitarový rif a pod pódiom okamžite vyrástol les rúk. Reflektor ich osvetlil a on si všimol jemný opar nad skákajúcim davom, ako sa voda z rozhorúčených fanúšikov odparovala. Zdalo sa mu, že vidí ich kolektívnu auru. Ako znela posledná veta z tej Cayceho knihy? Asi to bol citát z biblie: „Keď budeš mať iba toľko viery ako je zrnko piesku, dokážeš aj hory prenášať!“ A on mal v sebe teraz celú Saharu! Naznačil kapele, že sa už môžu pridať. Hrali ich najväčší hit a ľudia to ocenili hlasitým: „Hééééééj!“ Refrén spievali zase s nimi. Gitarista hral ako ešte nikdy, pomaly sa dostával do tranzu. Cítil tú energiu, ktorú vrhal do davu pod pódiom. Cítil aj energiu desať tisíce krát silnejšiu, ktorú mu dav vracal späť. Bola taká silná, že sa mu podlomili kolená. Kľačiac sóloval ďalej. Bubeník aj basák stále udržiavali rytmus, no klávesák prestal a nechápavo naňho hľadel. Zaklonil sa a ľahol si na chrbát. Jeho gitarové rify burácali ako vlny, boli úplne šialené a rýchle. Stíchol aj basák a bubeník. Takéhoto ho ešte nevideli. On sám nevnímajúc okolie sa dvihol počas hrania z pódia. Z diaľky sa zdalo, akoby ho dvihla nejaká obrovská neviditeľná ruka. Dav užasnuto stíchol.
„Sme Svetlo Anjelov!“ – zakričal do mikrofónu, gitaru nechal doznieť.
Odpoveďou mu bolo hlasné: „Hééééj“ – z tridsať tisíc hrdiel.
„My všetci sme anjeli!“
„Héééj!“
„My všetci sme to svetlo!“
„Héééj!“ – zakričal dav a pódium osvetlil ďalší blesk.
„Stane sa iba to, čo si prajeme my!“
„Héééj!“ – fanúšikovia prekričali aj burácanie hromu.
Prehodil si gitaru na popruhu za chrbát a dvihol ruky zaťaté v päsť.
„Héééj!“ – pod pódiom sa dvihlo šesťdesiat tisíc rúk.
„Prestane pršať!“ – zreval do mikrofónu a päsťami buchol o pomyselnú stenu.
„Héééj!“- zrevalo asi dvadsať tisíc hrdiel. Zvyšok davu otáčal hlavu hore. Pršalo stále, ale prestalo liať.
„Prestáva pršať!!“ – znovu udrel na pomyselnú stenu.
„Héééj!“ – zrevalo asi desať tisíc fanúšikov. Stále viac ich pozeralo hore ako na pódium. Ešte stále popŕchalo.
„Prestalo pršať!!!“ – odpoveďou mu bolo hrobové ticho, pretože od tretieho úderu jeho pästí na imaginárnu stenu nepadla na zem ani kvapka. Ľudia s úžasom pozerali hore na rozostupujúce sa mraky.
Vyšlo to! Skúška prebehla nad očakávanie dobre. Sám bol trochu prekvapený. Už sa rozhodol: spraví to! Teraz alebo nikdy. Uvedomil si ten osud. Tú synchronicitu. Ten božský plán. Čo všetko sa muselo stať, aby práve on práve teraz bol práve na tomto pódiu. Uvedomil si, že všetko, čo kedy zažil, videl, počul, čítal, že všetky rozhovory, ktoré kedy viedol, to všetko ho priviedlo až sem. Od prvých slov jeho matky až po krik mladého organizátora v tričku Manowar ho dostali k tomuto bodu. K tomuto rozhodnutiu...
Dav trochu znervóznel. Ľudia nechápajúc, čo sa vlastne stalo, otáčali hlavami hore-dole a mykali plecami. Potreboval ich mať tam, kde boli, potreboval ešte raz usmerniť ich energiu. Otočil sa na kapelu: „Zahráme tri krát za sebou refrén, potom zase zostaneme ticho!“ – a sám už začal hrať podmanivú melódiu a spievať:
Sme Svetlo Anjelov.
Môžeme zbúrať hoc aj celý svet!
Nik sa nám nepostaví.
Naše svetlo preniká všetkým!
Muzika dostávala dav opäť do varu. V druhom refréne spravil malú zmenu:
Sme Svetlo Anjelov.
Môžeme zmeniť hoc aj celý svet!
Nik sa nám nepostaví.
Naše svetlo preniká všetkým!
Les rúk znovu vyrástol. Tretí refrén tiež zmenil:
Sme Svetlo Anjelov.
Môžeme zmeniť hoc aj celý svet!
Nik sa nám nepostaví.
Naše svetlo JE všetkým!
Fanúšikovia zase šaleli. Cítil, ako to z nich opäť sála. Dohral, gitaru švihom hodil za chrbát a zdvihol obe ruky...